SLOVAK VERSION!
"Nestrelili by ste ma."
"A to už prečo? Pretože som žena?"
"Presne tak, vy...." Než stihol vetu dokončiť, môj prst tlačil spúšť a guľka vyletela z hlavice. Trafila som ho do ramena. V bolestiach sa zvalil na zem a chytil si rameno. D...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Ešte stále tá baví čítať knihu ženy, ktorá zomrela pred dvesto rokmi?" Ľahol si ku mne na posteľ. Nadvihol mi ruky aj s knižkou, ktorú som mala položenú na bruchu a ľahol si naň.
"Je to zaujímavé." Bránila som sa. "Je to kniha o tvojich predkoch. Mal by si sa zaujímať o to, čo je tu napísané."
"Tak fajn, prečítaj mi z nej niečo." Usmial sa. "Aspoň kým nezaspím od nudy." Zamrmlal si popod nos.
"Tretí január 1814. Počkať" pretočila som stranu, na ktorej bol dátum z pred roku "nepísala si tu nič cez rok."
"No tak, pokračuj."
"Tretí január 1814. Už dlho som tu nič nenapísala. Prázdne strany by mohli byť už dávno zaplnené. Ja som však nemohla. Nemohla som sa prinútiť napísať tu niečo. Vern je preč. Bol chorý. To najhoršie na to ale je, že som tam nebola, keď zomrel. Tak veľmi som sa snažila zabezpečiť mu šťastný život, a pritom jediné, čo som mala robiť bolo byť po jeho boku.
Po neúspešnom prvom požiadaní o ruku prišli ďalší. Muži, ktorí mi sľubovali čo som len som chcela. Prijala som ponuku jedného. Odišla som s ním, ale keď bol čas na svadbu, Vern bol preč.
Vrátila som sa naspäť do domu, kde bývali Morettovci. Hlavná pani a pán sa mi ospravedlňovali každý deň. Nemohla som im to mať za zlé. Nevedeli o tom. Aspoň to som si myslela.
Okrem toho, že mi po takom dlhom čase všetci chýbali, Stefan nebol výnimkou. Prirástol mi k srdcu. Počas veľa týždňov sme si posielali listy, do ktorých sme vkladali kúsok srdca. To bola ale veľká chyba.
Prestala som mu písať kôli veľa povinnostiam a už sa s ním nedostala do kontaktu. Žiadne listy neprichádzali a nikto sa ani neukázal. Ak by som sa nemala vydávať za iného, možno by sa to všetko skončilo inak.
Píšem to, pretože potrebujem aby to niekto vedel. Vern nebol nikdy chorý. Nemal chorobu, ktorá by ho zabila. Jeho smrť ale bolo to, čo má priviedlo naspäť. Je tu iba jediný človek, ktorý by bol niečoho takého schopný." Zastavila som sa.
"Nedočítaš to?" Spýtal sa ma Francesco.
"Nie je tu čo." Spamätala som sa. "Takto jej denník končí. Asi nemala čas to dopísať." Nervózne som sa zasmiala.
"Povedal som, že to bude nuda." Postavil sa z postele. "Mám ti niečo doniesť?" Pokývala som hlavou. "Dobre." Nahol sa ku mne a venoval mi bozk do vlasov, než sa vyparil z izby.
