SLOVAK VERSION!
"Nestrelili by ste ma."
"A to už prečo? Pretože som žena?"
"Presne tak, vy...." Než stihol vetu dokončiť, môj prst tlačil spúšť a guľka vyletela z hlavice. Trafila som ho do ramena. V bolestiach sa zvalil na zem a chytil si rameno. D...
Najviac arogantný človek na svet. To sú slová, ktorými by som opísala Stefana Morettiho. Mal už odísť pred týždňom. Vtedy by skončilo moje utrpenie. Ale nestalo sa tak. Z nejakého dôvodu tu ostal. Je jasné, že jeho rodina bola nadšená, dokonca aj Vern, ktorý si ho obľúbil. Snažila som sa mu vysvetliť, aby sa od neho držal ďalej, ale neposlúchol ma. Išla som s tým za Morettim, aby nechal môjho brata na pokoji. On sa mi iba vysmial do tváre a urazil moju hodnosť. Vec je taká, že ho musím dostať od Verna čo najskôr. Odchádzam. Nejaký mladý pán z vedľajšieho mesta ma požiadal o ruku. Snažila som sa s ním uzavrieť dohodu, aby mohol ísť Vern so mnou. Povedal mi, že to sa nestane. Jediné čo preňho môže spraviť je zaplatiť mu poriadne vzdelanie a krásny život. To všetko iba pre moju ruku. Ešte som to nikomu nepovedala. Neviem ako zareaguje Vern. Ak ma za to bude nenávidieť, tak nech. Musí mať lepší život ako ja. A ja to preňho spravím.
17. septembra 1813
Odchádzam zajtra. Už som to oznámila pani domu, ktorá mi popriala samé šťastie a ubezpečila ma, že Vern bude v poriadku. On tú správu neprijal najlepšie. Snažil sa ma presvedčiť, aby som ostala, že to tu predsa nie je také zlé. A má aj pravdu. V priebehu pár dní sa toho veľa zmenilo. Stefano nie je až tak zlý. Okrem toho, že sa na mňa každým dňom zábava, myslím si, že má dokonca aj srdce. Pod tým arogantný povrchom je viac, než som si myslela. Mrzí ma, že to už nestihnem ale zistiť. Nepovedala som mu, že odchádzam. Nie je to potrebné. Iba som povedala jeho sestre, aby naňho dávala pozor. S východom slnka už budem preč. Život sa zmenil odkedy tu nie sú rodičia. Môže sa mi iba snívať, aký by bol teraz život, ak by tu boli. Dúfam, že sú na lepšom mieste. A viem, že na nás dávajú zhora pozor.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zobudil ma neprestávajúci hluk vychádzajúci z chodby. Smiech, ktorý som dobre poznal.
Otvoril som dvere, len aby som našiel to, čo som si myslel, že tam bude. Dve ženy úplne na mol snažiac sa kráčať rovno. Jedna o druhú sa opierali, a keď si niečo nešepkali, smiali sa a takmer spadli na zem.
Ostal som stáť vo dverách s rukami prekríženými na hrudi a chrbtom opretý o rám dverí. "Zabávate sa?" Prehovoril som a obidve na mňa strhli pohľad. Amire ihneď klesol úsmev, kým Lydia vyzerala, ako keby mala pätnásť a pristihol ju otec po večierke.
Po hádke, ktorá sa nestala až tak dávno sa obidve vyparili. Mal som najväčšiu chuť sadnúť do auta a ísť po ne. Vec je e taká, že som nemohol. Okrem toho, že si Amira zložila náhrdelník, spravil som chybu. Mal som jej povedať pravdu. Ďalšie klamstvá teraz naozaj nepotrebuje.
Ale po tom, ako sa nevrátili viac ako šesť hodín, nebolo mi všetko jedno. Iba som dúfal som, že sa im nič nestalo.
"Ty tu ostaň." Podišiel som k nim a ukázal na Amiru. "Ty" pozrel som sa na Lydiu "spánok."
