SLOVAK VERSION!
"Nestrelili by ste ma."
"A to už prečo? Pretože som žena?"
"Presne tak, vy...." Než stihol vetu dokončiť, môj prst tlačil spúšť a guľka vyletela z hlavice. Trafila som ho do ramena. V bolestiach sa zvalil na zem a chytil si rameno. D...
Ďalšie diel, pretože prečo nie? Zajtra výjde ďalší. <3
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zobudila som sa oveľa skôr ako čakali. Christian bol, predpokladám, s niekým na mobile, kým sme ešte stále boli v aute.
"Povedal som ti, čo máš spraviť.... Vyzerám, že ma to zaujíma?...Zariaď to, nezaujíma ma ako, ale zariaď to." Povedal mierne podráždeným tónom. "Idioti."
Po tom, ako očividne dovolal, sme niekde zastali. S očami stále poriadne zatvorenými som sa snažila hýbať čo najmenej. Dvere na jeho strane sa otvorili a onedlho som pocítila chlad po mojej ľavej ruke.
Jeho ruky som pocítila na mojich bokoch. Vytiahol ma z auta a zdvihol ma na ruky. Kto by si pomyslel, že to zvládne?
Započula som ešte pár ďalších hlasov, než som zacítila, že sa mierne oteplilo. Sme v nejakej budove. Takže tu úplne nezamrznem. To nie vôbec zlá správa.
"Otvor tie posraté dvere, pred tým než sa zobudí." Povedal pomedzi zuby Christian.
S každým krokom som znova ucítila väčšiu a väčšiu zimu. Kde ma to do čerta berie?
Po pár minútach som cítila pevnú zem pod nohami a chlad kovovej stoličky pod zadkom.
"Priviaž ju." Nakázal niekomu. Ruky som mala zachvíľu zaviazané lanom za chrbtom. "Príď po mňa, keď sa zobudí."
"Jasné šéfe." Započula som hrubý chlapský hlas a následne aj zabuchnutie kovových dverí.
Super. Som v miestnosti s nejakým chlapom. Nemám ani najmenšiu šajnu kde som a som priviazaná k stoličke. A aby toho nebolo málo, nikto nevie, že potrebujem pomoc.
Ako som mohla byť tak hlúpa a naivná a ísť do tohto sama? Mala som si aspoň niekoho zavolať, nech hliadkuje vonku alebo niečo. Ale nie, ja sa budem hrať na hrdinu. Bude mi to tak prd platné, keď budem mŕtva.
"Áno?" Započula som ho tesne po tom, ako mu zazvonil mobil. "Čože? Kurva." Započula som kroky a následne aj dvere. Je preč.
Oči som rýchlo otvorila a porozhliadla sa po miestnosti, kde som.
Som v riti.
Žiadne okná, ventilácie, nič čo by sa dalo použiť. Okrem dverí a štyroch stien tu absolútne nič není. Ako sa mám dočerta dostať von?
Snažila som sa vyvliecť si ruky z lana, ale bolo to márne. Nič nepomáhalo. Aj keby som si vykĺbila prst, stále by som tu bola zatvorená. Budem musieť vymyslieť niečo iné.
Dvere sa zrazu otvorili a stál v nich jeden chlap. Je až nemožné, že je tak vysoký. Čudujem sa, že sa hlavou nebuchol o rám kovových dverí. Svoj pohľad ma premiestnený na mobile a absolútne si nevšímal moju prítomnosť. Teda to, že som pri zmysloch.
