SLOVAK VERSION!
"Nestrelili by ste ma."
"A to už prečo? Pretože som žena?"
"Presne tak, vy...." Než stihol vetu dokončiť, môj prst tlačil spúšť a guľka vyletela z hlavice. Trafila som ho do ramena. V bolestiach sa zvalil na zem a chytil si rameno. D...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Leo si to ty?" Zamračila som sa a pohľad premiestnila na siluetu, ktorá kráčala ku vchodovým dverám. Zastavil sa a prešiel do obývačky. Svetlo z televízora mu osvietilo tvár. Je to Leo. "Kde ideš?" Položila som popcorn na stôl a stopla film, ktorý sme pozerali s Francescom.
"Lydia má chuť na pistáciovú zmrzlinu, takže jej ju idem kúpiť." Povedal mierne unavene.
Pozrela som sa na hodiny, ktoré ukazovali jednu hodinu ráno. "A kde chceš nejakú nájsť? Obchody sú už dávno zatvorené."
"Do nejakého sa pravdepodobne vlúpať." Nadvihol ramenami.
"Pôjdem s tebou." Navrhla som.
"Amira nemusíš..."
Než stačil dokončiť, postavila som sa. Francescovi, ktorý nechápal ako rýchlo som ho vymenila iba sedel na mieste. Nahla som sa k nemu a venovala mu letmý bozk na pery. "Môžeš ísť spať. Aj tak ťa ten film nebavil." Usmiala som sa a prešla ku Leovi. "Iba si zabehnem po kabát." Prikývol a ja som sa okolo neho prešmykla a išla si pre kabát.
Keď som sa vrátila do obývačky, videla som aj Lea aj Francesca sa na niečom smiať. Oprela som sa o rám dverí a užívala si pohľad.
Dvaja najdôležitejší muži môjho života v jednej izbe. Smejúci sa.
Musí to byť sen.
"Už si pripravená." Všimol si ma Leo a postavil sa. Prešiel ku mne a vybrali sme sa vonku.
Usmiala som sa ešte na Francesca, než sme odišli a poslala mu vzdušný bozk. Započula som, že zakričal, aby som zobrala aj jednu vanilkovú na neskôr. Čo to znamená povedal, že zistím neskôr.
Naozaj nikto nechce vidieť moje myšlienky, keď to povedal.
*****
"Zaparkuj tu." Zastavila som Lea.
"Prečo?" Zamračil sa, ale zaparkoval.
"Prejdeme sa. Už dlho sme sa len tak nerozprávali."
"Tak poďme." Usmial sa a obaja sme vyšli z auta.
Prešli sme na chodník a začali kráčať po opustenom meste.
Naozaj opustenom.
Nikto nikde nebol. Okrem svetiel na ulici nebolo nikde žiadne svetlo. Všetko vyzeralo tak pokojne.
"Už si ani nepamätám kedy sme sa boli len tak prejsť." Zasmial sa Leo.
"Ja áno. Bolo to po tom, ako Oliver vyhodil do vzduchu jeho izbu. Utekali sme z tej budovy rýchlosťou svetla a smiali sa celú dobu. Nechali sme ho v tom samého." Usmiala som sa nad spomienkami.
Všetko bolo vtedy ľahšie.
"Áno jasné. Úplne som na to zabudol. Doteraz nechápem o čo sa snažil." Zamračil sa.
