SLOVAK VERSION!
"Nestrelili by ste ma."
"A to už prečo? Pretože som žena?"
"Presne tak, vy...." Než stihol vetu dokončiť, môj prst tlačil spúšť a guľka vyletela z hlavice. Trafila som ho do ramena. V bolestiach sa zvalil na zem a chytil si rameno. D...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Bol to zlý nápad.
Nikdy som nemala prísť do jeho izby. Čo som si vôbec myslela?
Keď som sa zobudila, vedľa mňa som našla prázdne miesto. Čo viac si z toho môžem zobrať, ako to, že toho ľutuje?
Určite zvážil to, že som ho iba využila.
V tom momente ako som si uvedomila, že je zlý nápad tu ostávať som sa postavila. Vypadnem skôr ako sa vráti. Viacej trápne to už naozaj nemusí byť.
Pozbierala som si veci, ktoré boli porozhadzované všade po izbe, a obliekla sa.
Rýchlo som prešla ku dverám a otvorila ich. Bez rosmyslu som kráčala ďalej, ale ešte vo dverách som narazila do niečoho pevného. Než som si vôbec uvedomila čo sa stalo, započula som dopadnutie skla a porcelánu na zem.
V tej rýchlosti som len rýchlo zatvorila oči, ale keď som ich pomalý otvorila, ľutovala som, že som vstala z postele.
Predo mnou stál Francesco s, už prázdnou, táckou a oblečením od pomarančového džúsu. Pod nohami boli kúsky skla, porcelánu a jedla, ktoré malo byť na tácke.
Než niečo povedal, oblízol si pery a ochutnal džús. "Takže ranné prekvapenie sa teda nevydarilo." Rukou si prešiel po tvári a zotrel zo seba ostatky džúsu.
Práve teraz sa chcem prepadnúť pod zem.
"Francesco." Rukami som si zakryla ústa. "Je mi to neskutočne ľúto."
Ešte raz som sa pozerala na zem. Francesco mi pripravil raňajky. On neutiekol ani nič podobné, on mi išiel spraviť raňajky. Zabite ma, prosím.
"Hovorili mi, že moje jedlo nie je najlepšie, ale nemyslel som si, že až tak."
"Ak chceš aby som sa cítila ešte horšie, nepôjde to. Už teraz sa cítim strašne."
"To nás asi necháva s tým, že musíme jesť ako normálny ľudia v jedálni." Natiahol ku mne ruku, aby som sa jej chytila. "Dávaj pozor na sklo." Chytila som sa ho a preskočila sklo.
"Francesco, ja..." Chcela som mu povedať, ako veľmi ma to mrzí, ale na ústa mi pritlačil prst.
"O tvojom treste sa porozprávame neskôr." Žmurkol na mňa a začal ma ťahať preč od jeho izby. "Poviem niekomu, aby to upratal, neboj sa."
V tichosti sme zišli po schodoch. Bolo to pre mňa utrpenie. Vina ma totiž na každom kroku pohlcovala.
Čo som si vôbec myslela? Tak hlúpy človek som určite iba ja.
"A čo sa stalo tebe?" Započula som smiech, keď sme vošli do jedálne. Za stolom s pohárom v ruke a úsmevom na tvári sa na nás pozerala Eris.
