Enemies at first sight✔️

Posilňovňa

"Slečna Amira." S vrelým úsmevom ma privítala Margret. "Rada vás znova vidím." Venovala som jej unavený úsmev. Celý let som nezažmúrila ani oka, a to nie som ja. Som nesmierne vyčerpaná. Slová a vety idú jedným uchom dnu a druhým von.

"Sme unavený z letu, mohla by si niekoho poslať pre naše veci, Margret?" Vedľa mňa sa zjavil Francesco. Sako, ktoré mal pred chvíľou na sebe z držal v ruke.

"Samozrejme." Odišla s úsmevom na tvári niekde za nás.

"V poriadku?" Spýtal sa po dlhšom čase. Ani som si nevšimla, že som naňho zízala. Zase.

"Jasné." Vychŕlila som s menším úsmevom. "Myslím si, že si pôjdem pospať." Prstom som ukázala po schodoch, kde mám izbu. Teda mala, keď som tu bola minule.

"Mala by si...." Začal, ale prerušila som ho.

"Skontrolovať, či niekde nie sú kamery. Jasné." Dokončila som zaňho.

"Popravde." Zasmial sa. "Chcel som povedať, že by si si mala zobrať toto." Ruku zaboril do vrecka na saku a vytiahol dávno stratený náhrdelník. "Pre tvoje bezpečie." Ako keby to aj pomohlo.

"Jasné, ďakujem." Zobrala som mu ho z ruky a zložila v dlani. Dám si ho na seba neskôr. "Ešte niečo?" Spýtala som sa, keď sa na mňa dlhšiu dobu pozeral bez slova.

"Mrzí ma to." Povedal bez emócie na tvári. Ustúpila som dva kroky od neho.

"Ideš ma streliť alebo omráčiť?" Zamračila som sa. Prečo inak by sa mi ospravedlňoval.

"Nie." Uchechtol sa. Ruky si dal vreciek na nohaviciach a pozrel sa na mňa. "Za tú noc v Rusku." Úsmev mu klesol a zatváril sa vážne. "Prekročil som hranicu. Mrzí ma to."

Mohla som spraviť čokoľvek, ale ja som sa začala usmievať. "Zdá sa mi to alebo sa mi Francesco Moretti práve ospravedlnil." Zasmiala som sa. "Môžeš to povedať ešte raz, aby som si to mohla natočiť?" Vytiahla som zo zadného vrecka mobil a zamávala mu ním pred tvárou.

"Prestaň." Podišiel ku mne a zobral mi mobil. Zdá sa, že jeho to nepobavilo tak, ako mňa. "Myslím to vážne." Podišiel ešte bližšie a ja som ucítila jeho dych na mojej tvári. "Odteraz všetko riadiš ty. Všetko zahŕňajúce Aarona ide cez teba. Ale vieš, že nemám rád rozkazy, takže to neprežeň." Kútik úst sa mu máličko nadvihol.

Musela som vyzerať hlúpo, keď som od neho utekala. Pristihla som sa, že sa mu pozerám na pery, schmatla som mobil, a potom som utiekla. Ako malé dieťa. Čo je so mnou do pekla zle?

Zabuchla som za sebou dvere a skĺzla som pa nich až na zem. Hlavu som si dala do rúk a ostala vo svojich myšlienkach.

Čo je to za pocit, ktorý teraz mám ku Francescovi? Nemôžem predsa k nemu nič cítiť. Je to korunovaný idiot. Nechová sa ku mne najmilšie a je otravný. A tie hlúpe oči, ktorými si ma vždy prezerá. Pery, do ktorých si občas nevedomky zahryzne....