SLOVAK VERSION!
"Nestrelili by ste ma."
"A to už prečo? Pretože som žena?"
"Presne tak, vy...." Než stihol vetu dokončiť, môj prst tlačil spúšť a guľka vyletela z hlavice. Trafila som ho do ramena. V bolestiach sa zvalil na zem a chytil si rameno. D...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Do riti!" Moja hlava narazila o hornú časť skrinky. Zatackala som sa o pár krokov dozadu, kým som si držala hlavu a narazila chrbtom do kuchynskej linky. Z úst mi vyleteli ďalšie nadávky.
"Si v poriadku?" Otočila som sa smerom ku dverám, kde stála Lydia.
"Vyzerám snáď tak?" Pretočila som očami a pošúchala si časti, kde som sa udrela. To môže byť iba moje šťastie. V poslednej dobe to je hrozné. Včera som sa takmer zabila, keď som vychádzala zo sprchy. Neviem čo sa to so mnou poslednou dobou deje.
"Amira..." podišla ku mne bližšie "môžeme s týmto prestať? Je to smiešne. Nerozprávaš sa so mnou. Viem, že si naštvaná. Máš na to aj plné právo, ale nemyslíš si, že už je to veľa? Kedy sa na mňa budeš normálne pozerať?" Povedala so zraneným pohľadom.
"Prečo by som ti mala odpustiť?" Ruky som si preložila na prsiach a oprela sa o kuchynskú linku. "V podstate si mi klamala." Aby som povedala pravdu, nie som na ňu nahnevaná už nejaký ten piatok. Viem prečo to spravila. Čo je taktiež pravda je, že nie všetko je jej chyba. Nemala som sa zapliesť s jej bratom. Povedzme si to narovinu, Francesco nie je ten najlepší brat. Chyba bola, ale aj na mojej strane.
"Spravila som chybu. To si uvedomujem. Bola to hranica a ja som ta ňu nemala ísť. Mrzí ma to. Amira prosím, potrebujem svoju kamarátku." Povedala so slzami na krajíčku.
Po chvíli ticha som konečne prehovorila. "Čo sa stalo?" Všimla som si, že Leo nebol poslednou dobou v nálade. Viem kde je asi ten problém.
"Pohádali sme sa. Ja a Leo." Začala sa hrať s rukami a pozerať sa do zeme. "Navzájom sme si povedali pár hrozných vecí."
"A teraz sa nechce s tebou rozprávať." Usúdila som. Leo má niekedy nálady, ako žena, ktorá má krámy.
"Áno." Povedala potichu. "Mali sme ísť spolu na sobotňajšiu oslavu. Teraz sa na seba ani nepozrieme."
"Sobotňajšiu oslavu?" Zmätene som sa na ňu pozrela. Odkedy sa niečo chystá v sobotu?
"Nevieš to?" Zdvihla ku mne pohľad. "Bude dvadsiateho ôsmeho."
"A?" Nadvihla som obočím.
"Francescova oslava?" Zamračila sa. "Och môj bože, ti to nevieš." Ruka jej vyletela k ústam. "Francesco má v sobotu narodeniny."
Povedzte mi, že som počula zle. Klame, že? Nemôže mať narodeniny. Nič mi predsa nepovedal. Dohodli sme sa, že sme kamaráti, takú informáciu by mi predsa nezatajil.
Pre boha, aký je vôbec starý? Viem to ja vôbec? Nemyslím si, že sme o tom mali reč.
"Ty a ja." Ukázala som medzi nás. "Ešte sa porozprávame." Povedala a prešmykla sa okolo nej. Niekto tu bude mať poriadny problém. Ako mi to mohol zatajiť?
