SLOVAK VERSION!
"Nestrelili by ste ma."
"A to už prečo? Pretože som žena?"
"Presne tak, vy...." Než stihol vetu dokončiť, môj prst tlačil spúšť a guľka vyletela z hlavice. Trafila som ho do ramena. V bolestiach sa zvalil na zem a chytil si rameno. D...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Komu vôbec prišlo na rozum, že by bol dobrý nápad tu ísť? Nikdy som nemala opúšťať Londýn. Mala som tam ostať a všetko vyriešiť sama.
Keď som započula jeho hlas, stuhla som. Želala som si, že to je iba sen. Chcela som sa prebudiť.
Nakoniec som utiekla. Zbabelo som utiekla preč, dokým ma nezastavil. Jeho dotyk na mojej koži mi chýbal. Nie je to správne, ale chýbal mi.
Nevedela som čo mu mám povedať alebo ako sa chovať. Mal to tak isto.
Fyzicky sa vôbec nezmenil. Možno si nechal narásť mierne bradu a vlasy, ale inak nie. Psychicky vyzerá, že mierne dospel. Netlačil na mňa a nič odomňa nechcel. To možno bude aj tým, že nevedel, že tu budem.
Zachránil ma ale Leo, keď sa vrátil. Vtedy som ihneď znova utiekla. Musím si to v hlave vyčistiť, inak to nepôjde.
Vybehla som po schodoch a zatvorila sa do izby. Chrbtom som sa oprela o dvere a skĺzla po nich na zem.
Čo tu vôbec robí? Hovorili, že sa nevráti do sviatkov.
V momente keď som ho uvidela, všetko sa mi vrátilo naspäť. Spomienky, na ktoré som sa snažila zabudnúť. Hodiť ich do krabice a tú zahrabať hlboko, aby sa k nej už nikdy nikto nedostal. Ani ja.
Som zbabelá, pretože som od neho utiekla? Teraz, ale aj pred rokmi? Čo by stálo, kebyže som tomu neutiekla a čelila tomu. Realite.
Moje dýchanie sa už mierne upokojilo.
"Amira." Započula som Lydiin hlas spoza dverí. "Si v poriadku?" Neviem, som?
Pomaly som sa postavila a otvorila dvere. Naskytol sa mi pohľad na Lydiu, ktorá držala svoju dcéru v náručí. Mala pravdu. Má oči po Leovi, ale inak je celá po nej. Niečo na nej je upokojujúce. Možno to bude tou nevinnosťou alebo tým tučniakom, ktorého má v ruke.
Ustúpila som od dverí, aby mohli vyjsť dnu. Namierila som si to rovno ku posteli, na ktorú som si sadla.
Započula som, ako sa dvere zatvorili a onedlho sa vedľa mňa zjavila Lydia a Emily. Sadli si vedľa mňa.
"Emily, toto je Amira." Usmiala sa Lydia. "Amira, toto je Emily."
Natiahla som k Emily ruku, aby som ju nevystrašila, ale vystrašila ona mňa. Cez posteľ sa rozbehla ku mne a skočila na mňa. Obmotala sa mi okolo krku a jej malú hlavičku si zaborila do môjho krku.
Nachvíľu som stuhla, ale ihneď som sa spamätala a objala ju naspäť. Do nosu sa mi dostala vôňa jahôd. Vonia ako jahody.
Pomaly sa odtiahla a usmiala sa na mňa. "Si pekna."
"Ďakujem." Zasmiala som sa. "Ale myslím si, že ty si krajšia." Žmurkla som na ňu. Mierne sa začervenala a prešla naspäť ku Lydii. Sadla si vedľa nej.
