SLOVAK VERSION!
"Nestrelili by ste ma."
"A to už prečo? Pretože som žena?"
"Presne tak, vy...." Než stihol vetu dokončiť, môj prst tlačil spúšť a guľka vyletela z hlavice. Trafila som ho do ramena. V bolestiach sa zvalil na zem a chytil si rameno. D...
Zmenil názor. Muž, ktorého som si mala brať zmenil názor. Nechce ma za ženu. Toto ráno som naňho čakala pred domom s pobalenou taškou. Prišiel jeho sluha, ktorý mi oznámil, že jeho pán už nemá záujem o moju ruku. Nevedela som, čo mám robiť. Pani domu mi povedala, že je z toho nadšená, že jej dcéra bude naďalej študovať so mnou. Nemôžem povedať, že mne to vadí. Som šťastná, že som tu. Aj Vern je, ale prečo som tu? Čo bolo so mnou zle, že zmenil názor? Nemyslím si, že by som niečo spravila, ale nemôžem si byť istá. Ak to je moja chyba, potrebujem to zmeniť. Musím uzatvoriť dohodu, aby Vern žil šťastný život. A je mi jedno, či tú dohodu uzatvorím aj s diablom.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Vyzeráš frustrovane." Oprela som sa o rám dverí a ruky si preložila na prsiach, kým som pohľadom zastala na Francescovi, ktorý chodil po celej izbe a prehadzoval všetko hore nohami. Ak mám pravdu povedať, bolo mi jedno čo robil. Vyzeral totiž až príliš dobre, aby prestal. "Stratil si niečo?" Zasmiala som sa. Mierne som sa začala obávať, keď mi neodpovedal. "Francesco?"
"Hľadám moju košeľu. Musím sa obliecť." Konečne prehovoril. "Tú bielu." Moje oči pomaly spadli na košeľu, ktorú hľadal. Mám ju už dobrú hodinku na sebe. "Nevidela si ju" zdvihol ku mne pohľad a zastavil sa "náhodou." Dokončil. "Amira Devlin. Zdá sa mi to alebo máš na sebe košeľu, ktorú hľadám vyše pol hodiny?" Pomaly sa postavil zo zeme.
"Nie." Nervózne som sa zasmiala a pokúsila sa ju skryť pod mojimi rukami, čo bolo proste absúrdne.
"Neuveriteľná." Zasmial sa a začal ku mne kráčať. Odpichla som sa od dverí a narovnala sa. Keď bol už pri mne, tvár mi chytil do rúk. "Máš jediné šťastie..."
"Že som tvoja priateľka?" Doplnila som ho.
"Presne." Usmial sa a spojil naše pery do bozku. Pomaly som rukami blúdila po jeho obnaženom hrudníku, až dokým som nenatrafila na opasok jeho nohavíc. "Naozaj musím ísť." Povedal do bozku.
Frustrovane som vydýchla a odtiahla sa od neho. "Toto si budeš musieť vynahradiť." Povedala som s vážnym výrazom.
"To má byť trest alebo odmena?" Pokrčil obočím.
"Mal by si odísť skôr, než zájdem do sprchy." Prstom som mu putovala po hrudi. "Alebo sa môžeš proste pridať." Usmiala som sa.
"Ja si myslím," natiahol ruky ku košeli a pomaly začal rozopínať gombíky jeden po druhom "že by si mala zobrať Lydiu a ísť nakupovať." Rozopol košeľu a vyzliekol mi ju. Ostala som pred ním stáť iba v spodnom prádle. "Kúp si niečo na večer." Obliekol si košeľu a začal si ju zapínať.
"Večer? Čo sa deje večer?" Zmätene som sa naňho pozrela. Prosím, povedzte mi, že nikto nemá narodeniny. Prosím, povedzte mi, že som na nikoho nezabudla.
"Ideme na rande."
"Francesco Moretti, berieš ma na už druhé rande tento týždeň. Mala by som tento vzťah asi začať brať vážne." Päsťou som ho slabo udrela do ramena.
