Zberatelia tajomstiev ✔

II. Deň narcisov

Media: chalan z večierka

Soundtrack: Nico Santos - Oh Hello

Deň narcisov

           

Po uvedomení, čo som to urobila, som domov skoro dobehla. Ešteže som si neobula topánky na opätkoch ako niektoré slečny, čo tam boli, lebo by som si dolámala nohy. Dokaličiť sa bola posledná vec, po ktorej som vtedy túžila. Prvá bola dostať sa domov. Po tom, čo sa mi táto túžba splnila, som si užívala ticho, ktoré sa okolo mňa rozhostilo. Malé tajomstvá mojich rodičov boli nič oproti hluku, ktorý panoval u Chrisa. Tá vlna tajomstiev ma zaskočila. Vedela som, že sa také niečo môže stať, predsa len ani v škole to nebolo najlepšie, no toto bolo hrozné.

Možno nemôžem byť v prítomnosti toľkých ľudí naraz.

Ale aký je limit?

Až doštudujem – ak doštudujem, lebo Chris s Miou si na mňa teraz isto brúsia zuby a neviem, či sa mi to pri nich podarí–, budem sa musieť odsťahovať na samotu do lesa, aby som sa nezbláznila? No, prinajmenšom život vo veľkomeste neprichádzal do úvahy.

Vyzula som sa a potichu prešla okolo obývačky ku schodom tak, aby ma naši nevideli. Pozerali nejakú trápnu kvízovú šou a chcela som, aby ju dopozerali. Znamenalo by to totižto, že si nevšimnú, aká roztrasená som domov prišla.

Do izby sa mi našťastie podarilo dôjsť nepozorovane a vydýchla som si. Bola som v bezpečí. Ušla som im a aspoň do pondelka, keď pôjdem opäť do školy, im nemusím čeliť. Možno by to bola vyhliadka na dva dni pokoja, no pre mňa to boli dva dni stresu, čo sa asi bude diať potom.

Zapálila som malú lampičku, aby v izbe nepanovala taká tma, sadla si na posteľ a sťažka vydychovala. Neviem, ako dlho som tam sedela, ale asi do konca toho kvízu, lebo po čase za mnou prišla mama. Pomaly otvorila dvere a keď som to zaregistrovala, narovnala som sa, zhrabla mobil do ruky ako normálny tínedžer závislý na sociálnych sieťach, a tvárila sa akoby nič.

„To už si doma? Čakala som ťa až neskoro v noci," prekvapene poznamenala.

„Nie, mala si pravdu. Nemala som tam chodiť. Nie je to nič pre mňa, vôbec ma to nebavilo," pokrútila som hlavou a jej to ako vysvetlenie stačilo. Určite ju potešilo, že to znamená, že na takéto akcie už nepôjdem. Videla som to na nej. Usmiala som sa na ňu a popriala jej dobrú noc.

Keď odišla, pomasírovala som si spánky, v ktorých bolesť už doznievala. Potom som si dala poriadnu a dlhú sprchu, aby som zo seba zmyla pachy z večierka. Škoda len, že sa tak nedali zmazať i spomienky, to by sa mi naozaj zišlo. Ako po mne stekala voda, ľutovala som, že mama s otcom nevedeli o mojej schopnosti, aby mi vedeli poradiť. Bola som si istá, že oni ju nemajú. Po prvé, nemali tajomstvo, že vedia všetky tajomstvá. Po druhé, párkrát som už nadhodila tému na rozhovor o tom, že aké by to bolo, keby ľudia vedeli tajomstvá iných ľudí len tak. Sledovala som ich reakcie. Nič, čo by naznačovalo, že majú ten istý problém ako ja a len vyčkávajú na vhodnú dobu mi o tom povedať. Vždy sa nad tým len zasmiali a ak to aj ďalej so mnou rozoberali, bolo to len v teoretickej rovine.

Boli obyčajní a ja som bola tá divná.

Neodvážila som sa im povedať pravdu, lebo som netušila, ako by zareagovali. Ako by sa správali k svojej dcére, keby vedeli, čo dokáže? Jedno je isté. Svoje reakcie by predo mnou neutajili. Dávali by si pozor na to, čo schovávajú, i keď to by bol ten problém. Tajomstvá nemohli uzamknúť vo svojej hlave. Jediný spôsob, ako ich predo mnou uchrániť, bolo prezradiť ich. Nechcela som ich postaviť do takejto divnej situácie.