Zberatelia tajomstiev ✔

I. Nový nájomník

Media: Chris Raynolds

Soundtrack: Broods - Couldn't Believe

Prešiel už deň odvtedy, čo JJ odišiel na misiu. Na Mesto tajomstiev sadla tma a nadišla noc. Predtým, ako JJ odišiel, stretol sa so mnou a dvojčatami vo svojej izbe. S Lukasom nám povedali, čo je náplňou ich úlohy a naše nadšenie ohľadom toho bolo naozaj veľké. Starší sa konečne rozhodli pohnúť a niečo urobiť. Nehovoriac o tom, že sa stretnú s čarodejnicami! Konečne niekto, kto mal väčšiu silu ako Zberatelia a chystal sa prísť sem a pomôcť. Aspoň som v to dúfal. Možno to urýchli zbavenie sa tejto prekliatej zimy. Možno sa do konca leta dostanem domov. Čo si klamem. Už prvá položka mala malú nádej, o tej druhej ani nehovoriac!

JJ vyzeral nadšene, ale zároveň akosi zamyslene, akoby ho niečo trápilo. Nepýtal som sa. Už som vedel, že keby to chcel niekomu povedať, urobil by tak. A možno to chcel povedať niekomu iného a nie mne, čomu som rozumel. V každom prípade mal na tvári výraz, ktorý mával, keď  Simone a mne nehovoril úplne všetko.

Myslel som na to, čo zamlčal, keď hovoril dvojčatám o magických predmetoch, ktoré by mohli pomôcť Simone, hoci bola už po smrti. Vyzerali nesúhlasne a to nevedeli o tej časti s odobratou časťou duše. Sviečky duší sa im nepozdávali o nič viac ako Mol či Aaronovi. Pozrel na mňa a pohľadom u mňa hľadal podporu. Vysvetlil som im teda, že to nie je až také zlé. Jej život by sme mohli predsa vymeniť za život niektorého z našich nepriateľov, alebo priamo ten Brightovej. Trochu pookriali, ale stále neboli úplne na našej strane.

Gabriel aj napriek nesúhlasu s naším plánom, so mnou vo voľnom čase dnes sedel v knižnici a prehrabával sa knihami. Žiadna nová zmienka o sviečkach a ani o Spektrálnej dýke, s ktorou som to nevzdal. Štvala ma. Aby nejaká dýka mala za následok vyhynutie celej rasy, kým ja som medzi nimi a nemôžem odísť? Ak ma to má zabiť, tak nech viem prečo a ako.

Nečakal som žiadne zázraky, takže keď som šiel s Gabrielom z knižnice a cestou sme sa rozdelili, odchádzal som na svoju izbu s tým, že som nič nezistil. Zajtra bol však tiež deň, povedal Gabriel pri zaklapnutí knihy. Mal pravdu. Koľkokrát si to ale budeme môcť ešte povedať, kým nebude neskoro?

Zamyslene som otváral dvere do izby a hlavou sa mi vírili myšlienky, ako sa dostať k informáciám, ktoré nikto nevie. Veď sme mali stále prístup ku knihám Starších, tak aký iný zdroj by sme ešte potrebovali? Nemalo ma ale prekvapovať, že som tam nič nenašiel. Keby to bola informácia, ktorá sa hľadá ľahko a rýchlo, Rada by to už predsa vedela. Aj tak ma to štvalo, lebo som ani netušil, ako hlboko sa vo všetkých tých záznamoch a zvitkoch budem musieť hrabať.

S ťažkým povzdychom som vošiel do izby, v ktorej ma oslepil svetlo, ktoré som ja rozhodne nezažal, a skoro som dostal infarkt.

„To bol ale povzdych!" zatiahol dievčenský hlas nahnevane. „Čo také ťa môže ťažiť na srdci, Chris?"

So šokovaným a naštvaným výrazom som cúvol k už zatvoreným dverám. Čo to má znamenať? Ako si môže len tak prísť do mojej izby a takto na mňa vybehnúť?! To normálni ľudia nerobia. Charlotte si stála v strede mojej izby s rukami založenými vbok a obočím niekde v polovici čela. Vyzerala ako matka, ktorá sa chystá vynadať svojmu decku a to sa mi nepáčilo.

„Čo tu robíš?" vrátil som jej otázku rovnakým tónom. „Chceš, aby ma na mieste porazilo?"

„Hľadala som ťa," povedala akoby to všetko vysvetľovalo. „Keď som vedela, že máme obaja voľný čas, tak som si povedala, že ťa nájdem, lenže ty si zrazu nikde nebol," rozhodila rukami. „Tak som prišla sem s tým, že hádam pánko aspoň spí vo svojej izbe."