Zberatelia tajomstiev ✔

III. Osudy ranených

Media: Gabriel Towsend

Soundtrack: Tom Walker - Angels

Osudy ranených

JJ-ova misia dopadla horšie ako sme predpokladali, keď odchádzali z Mesta a lepšie ako sme čakali, keď sme sa dozvedeli, že ich prepadli Spektrá. Stále to pre nás bola katastrofa. Bolo jedno, ako sme sa na to pozerali. Bolo to zlé. Fakt, že nezomreli všetci, bol iba akýmsi chabým pohladením po duši, aby sme neprepadli úplnej beznádeji. Pre komunitu to neznamenalo veľa, ale pre príbuzných tých, čo sa misie zúčastnili, to bolo všetko na svete.

Napriek tomu, že sa vrátili do Mesta tajomstiev a nevstúpili do Večného mesta, ktorým sa Zberatelia často oháňali akoby to bola ich verzia posmrtného života, nás čakali zlé časy. Osobu, ktorá bola Aaronovou prioritou na jeho ceste do Des Moines, do Mesta nepriniesli. Moja naivná časť očakávala, že JJ príde spolu s nimi. Bol by zrejme dokaličený a zničený, ale aj tak by vystrúhal ten svoj debilný úškrn a povedal by nám, že sme boli sprostí, keď sme si mysleli, že je po ňom. Veď je predsa úžasný!

To som ešte netušil, čo sa s nimi všetkými stalo. Keď som sa dozvedel o tom, že Aaron, Gabriel a ostatní členovia misie sú späť, nemal som poňatia, ako to dopadlo.

Nevedel som, že JJ sa s nimi do Mesta nevrátil.

Ani živý, ani mŕtvy.

Nemohol som uveriť, že ani nie po štyroch dňoch som sa opäť nachádzal v budove, kde som sa dozvedel, že Simone možno pomôcť a že sa môže vrátiť medzi nás. Vtedy som netušil, že sa budem znova nachádzať v Centre, i keď o pár poschodí vyššie, aby som si vypočul zlé správy.

Prešli už tri hodiny, odkedy som sem prišiel.

Keď Aaron poslal správu Charlotte a mne o tom, že sú späť a že máme prísť do Centra, neváhali sme a leteli sme čo nám nohy stačili. Neodkázal nám totiž nič iné. Nemali sme žiadne správy o tom, kto všetko sa vrátil a v akom stave. Mohli sme si len domýšľať a to bolo horšie ako nevedieť.

Po vstupe do Centra sme spomalili, aby sme nezvalcovali pracujúcich zdravotníkov. Vyšli sme na tretie poschodie, kde sa už nachádzalo niekoľko ľudí. Stephen Towsend sa prechádzal po chodbe tak rýchlo, akoby mu niekto meral čas. Aaron stál opretý stenu a mračil sa na neurčitý bod. Už z jeho strhaného výrazu som vedel, že je niečo zle. Veľmi zle. Pri pohľade na Gabriela, vedľa ktorého na tvrdej lavici sedela Hannah, boli moje nádeje, že to stihli včas, stratené. Vedel som, že nebolo možné, aby tam prišli v takom časovom intervale, aby to dopadlo perfektne, ale podľa toho, že sa vrátili po dvoch a niečo dňoch, som vedel, že šli naozaj rýchlo.

Gabriel bol v tvári mokrej od sĺz absolútne bledý. Trhane dýchal, dlane si držal pri perách, ktoré sa mu triasli. Hannah, tiež otrasená správami, ktoré priniesli, ho objímala a niečo mu ticho hovorila. Nevyzeral, že by vnímal čo i jedno slovo. Z jeho druhej strany sedel Jonathan Towsend so zavretými očami a hlavou opretou dozadu o stenu. Vyzeral akoby mu bolo zle a prekonával strašnú bolesť brucha. Všetkým nám však bolo jasné, že bolesť, ktorú prežíva, nie je fyzická.

Hruď sa mi zovrela strachom. Vtedy som ešte netušil, čo sa stalo a prečo takto vyzerajú. Predstavoval som si najhoršie. Pripravoval som sa na to, že mi niekto z nich oznámi, že prišli príliš neskoro a že už nemohli nič urobiť. Živil som v sebe miniatúrnu nádej, že to tak nemuselo byť. Boli sme predsa v ich nemocnici. Niekto musel žiť.

Kto?

Aaron sa odlepil od steny, keď si všimol, že sme prišli. Zamieril rovno k nám a Charlotte rázne vykročila k nemu. „James?" stačil vystrašený tón, akým vyslovila meno svojho brata, aby vedel, čo presne sa pýta.