VI. Odpovede na striebornom podnose

370 38 18
                                    

Media: Simone Gahamm

Soundtrack: BANNERS - Into the Storm


Odpovede na striebornom podnose





           

Z jednej čiernej som sa prebudila do druhej.

S výkrikom som sa prudko posadila a lapala po dychu, akoby som znova prebehla uličkami Denveru. Možno viac. Na celom tele som sa triasla a bola som do nitky spotená. Vlasy sa mi lepili na tvár a tričko na chrbát. Keď som si vložila tvár do dlaní, ohyby lakťov boli na pocit lepkavé, no tvár nie. Tá bola mokrá od plaču.

Zakrývala som si oči. Predošlá nočná mora začala tmou a pokračovala tými hroznými vecami až po tom, čo som videla okolie. Vietor, dym, smrť. To všetko začalo až zrakom. Ak nič neuvidím, nič sa nestane. No nie?

„Konečne!" zvolal niekto naľavo odo mňa a mnou myklo. Znova nie som sama. Toto však nebol hlas zo sna. „Hej," povedala upokojujúco a jemne mi najprv položil ruku na rameno a potom ma opatrne a neohrabane objal.

„JJ?" spýtala som sa opatrne. Ešte stále som mala ruky na tvári a znela som tlmene. Pod sebou som cítila nepohodlný matrac, na ktorom som zaspávala a na nohách pohúžvanú prikrývku. V lese som už nebola a nič ma nebolelo. Dokonca som necítila ani to zvláštne teplo na bruchu či lepkavú škvrnu krvi.

Je toto skutočné, či iba ďalšia hra mojej mysle?

„Samozrejme," odpovedal jednoznačne. Jeho dych ma pošteklil pri uchu a ja som sa striasla. Pripomenulo mi to ten dotieravý hlas z lesa. JJ o ňom síce nevedel, no z toho, ako som sa viac utiahla, vydedukoval, že bol zrejme príliš blízko. Kúsok sa odtiahol, no objatie pretrvávalo. „Čo to bolo? Ešte som nevidel niekoho mať takú nočnú moru. Nedokázal som ťa zobudiť dobrých päť minút."

Päť minút? Zdalo sa mi, akoby som tam bola omnoho dlhšie. Už len bitka od vetra mi prišla minimálne hodinová. Zhlboka som sa nadýchla a sňala ruky. Nepočula som žiaden vietor ani hlas. Bola som tam len ja a JJ. Pomaly som otvorila oči. Najprv bola všade tma, no potom som začala rozoznávať predmety v biedne zariadenej izbe lacného hotela.

Viditeľne som si vydýchla. Plecia mi ovisli. Zo srdca mi spadol kameň stranu. Mala som pocit, že môžem konečne dýchať!

Zobudila som sa do reality.

„Bol to ten... najživší sen, aký som kedy mala," povedala som mu popravde. Prstami som si prešla po dlaniach. Žiadne stopy po ihličí, na ktoré som spadla. Prešla som si rukou po bruchu. Nič. Akoby tam nikdy žiadna rana nebola. Bol to len sen. Divný a priveľmi živý sen, no nebolo to naozaj.

Ibaže by bol.

Vieš? Vieš!

Zazdalo sa mi, akoby som započula ten hlas. Nemohol tu však byť. JJ nijako nereagoval, takže nebol skutočný. Neexistoval. Iba sa objavil ako pozostatok z toho, čo do mňa hučal väčšinu času, čo som strávila v „lese".

„Veľmi som kričala?"

„Nie, vlastne nie. Kmásala si sebou, ale nekričala. Najprv si sa vkuse mrvila, čo je dosť naprd, keď niekto spí vedľa teba, lebo dosť kopeš. Potom si začala rozprávať. A potom si sa hrozne mykala. To mi už bolo jasné, že niečo nie je v pohode, tak som sa ťa snažil zobudiť. No ty nič. Až teraz si sa konečne prebrala."

„Čo také som hovorila?" zamračila som sa. V sne som predsa ani len neprehovorila.

„Najprv," JJ-ov hlas bol zrazu zastretý. Pokračoval až po odkašľaní. „Najprv si povedala, že Arthur nie je doma, niečo o smrti posledného a potom dookola to isté slovo."

Zberatelia tajomstiev ✔Where stories live. Discover now