Zberatelia tajomstiev ✔

Epilóg

Media: Simone Gahamm

Soundtrack: M83 - Wait

Epilóg

Môj svet sa delil na to, čo bolo predtým a to, čo sa stalo potom.

Predtým som bola mŕtva. Ešte predtým som bola posadnutá, no v čase smrti som bola sama sebou, takže až tam nezachádzajme. Prebodnutá, zakrvavená, s ťažejúcim telom v JJ-ovom náručí. To bolo predtým predtým. Pamätala som si, ako sa mi ospravedlňoval a ako ľutoval, čo spravil a nespravil. Pamätala som si, že som ho vôbec neobviňovala, ale nebola som dostatočne silná na to, aby som ho ubezpečila, že to nebola jeho chyba. Povedala som mu to, ale nevyzeral veľmi presvedčene. Nič z toho nikdy nebola jeho vina. Pre mňa určite nie.

Kým som mu to však stihla povedať, stalo sa niečo iné.

Zomrela som.

Životné funkcie zlyhali.

Moje telo bolo v stave nezlučiteľnom so životom.

A ja som si myslela, že to je koniec.

Kdeže.

Nekonala sa žiadna prechádzka tunelom, nezjavilo sa mi žiadne svetlo, nestála som na žiadnej križovatke. Moje ja neprestalo existovať, nezmizlo. Stále som tu bola, ale nežila som. Ocitla som sa v prázdnote, ktorá pre mňa predstavovala čiernu farbu. Bola som tam bez pohybu. Nevnímala som ani čas, ani priestor. Pochybovala som, že tam existovali.

Smrť zrejme nebola ich teritóriom.

Nevedela som teda, kde som a ani ako dlho. Bola to sekunda? Deň? Rok? Storočie? Doba jedného nádychu? Žmurknutia? Trvali rovnako dlho ako za života? Dá sa to nejako zmerať? Ako dlho tu budem? Dúfala som, že nie večne. Vznášať sa v prázdnote po celé nekonečno vekov mi nepripadalo ako ideálny posmrtný život. Čo to vlastne JJ hovorieval? Sem-tam spomínal Večné mesto, akoby to bolo miesto, kam idú mŕtvi.

Je toto ono? Znamená prívlastok večný to, že tu budem naveky vekov nejako existovať a premýšľať nad svojim prežitým životom, ktorý bol odo mňa na míle vzdialený?

Ak by som mohla, pokrútila som nad tým hlavou. Som mŕtva a v posmrtnom živote budem rozmýšľať nad životom. Bol to nie len paradox, ale aj irónia. Dokazovalo to, že všetko môže byť horšie. Aj po smrti.

Ak teda do Večného mesta prichádzajú všetci mŕtvi, kde teda sú? Prečo tu som sama? Urobila som niečo, čím som si zaslúžila skončiť na samotke? Nemyslím si. Ibaže by počítali moju vnútornú neochotu pomáhať ako zlý skutok. A prezradenie tajomstva. A klamanie rodičom. A popieranie toho, kým naozaj som.

Keby som pokračovala, isto by sa toho nakopilo viac.

Kým som?

Celý život som to chcela vedieť. Chcela som vedieť, kam patrím. Po ničom inom som netúžila. Keby som verila vo vyššiu moc, ktorá nosieva darčeky na Vianoce, napísala by som jej list a nepýtala nič materiálne. Chcela by som len odpoveď na to, kto som.

Dostala som ju aj bez pýtania vo forme JJ-a. Bol mojou odpoveďou a mojím sprievodcom. Keď sa všetko pokazilo, bol mojim ochrancom a keď všetci prestali veriť v to, že stále existujem, bol bojovníkom, ktorý sa ma odmietal vzdať. Nemohla som byť taká zlá osoba, keď som si v živote zaslúžila stretnúť Jasona Jareda Knighta, ktorý to všetko pre mňa robil.

Nestihla som mu za to ani poďakovať.

Urobil pre mňa viac ako ktokoľvek iný a to ma ani poriadne nepoznal. Od momentu, čo sa ma zastal na Chrisovej párty až po moju smrť, stál pri mne. Nevzdal to so mnou, hoci som bola grambľavá, neschopná a slabá zelenáčka.