Zberatelia tajomstiev ✔

XXXII. Ak nás nechytia, sme nevinní

Media: Aaron Foster

Soundtrack: Hidden Citizens - Silent Running (Epic Trailer Version)

Ak nás nechytia, sme nevinní

Smerom, ktorým som sa vybral, sa ulice čoraz viac vyľudňovali. Tých pár ľudí, čo som stretol, sa začudovane a chtivo pozerali na bundy, ktoré som niesol pod pazuchou. Rýchlo som ich nasmeroval ku Aaronovi, rozdávajúcemu kusy oblečenia a nadávky. Nemienil som riskovať, že si od zúfalstva zo situácie chceli zobrať tie, čo som si poctivo ukradol zo skladu.

Netrvalo mi dlho, kým som došiel ku knižnici. Nikto sa pri nej nezdržiaval. Všetci boli na hlavnej ulici, kde bola Sien i sklad. Sneženie nepoľavovalo a neutíchalo. Ulice boli biele, obloha zatiahnutá a vločky tancovali vo svetle lámp. Lenivo dopadali na zem a zajtra nám bude pod nohami vŕzgať poriadna dávka čerstvého snehu. Už vidím riešenie Starších tejto situácie. Nová práca! Tí, čo žiadnu nedostali, dostanú lopaty a budú čistiť ulice. Zrazu mi práca v zdravotníckom stredisku neprišla taká zlá. Ktovie koľko ľudí sa tam ocitne kvôli pádu spôsobenému pokĺznutím. Toľko úrazov, toľko modrín. To sme dopadli. Naša kondícia a naša príprava pôjde dolu vodou.

Stiahlo mi žalúdok pri pomyslení na to, čo všetko taký sneh mohlo spôsobiť a čo ešte spôsobí. Pravdepodobné úmrtia či zradu, pričom ani jedno z toho nie je dobré, tomu muselo predchádzať. Nasledovať bude mrznutie, panika a chaos, úrazy a takmer úplnú strata nádeje.

Niečo také skvelé, na čo sa každý teší v zimnom období, mohlo v júli znamenať nebezpečenstvo. A to poriadne smrtiace.

Trkvasov zmätený pohľad na bundy a moje zasnežené vlasy a ramená mi prezradil, že ani len netušil, čo sa mimo tejto budovy deje. Na jeho obranu neboli okrúhle okná práve veľké a boli vysoko.  Vyvaľoval na mňa oči a nechápavo krútil hlavou. Nechal knihu knihou a pomaly sa postavil, pričom zo mňa nespúšťal pohľad. Ako v spomalenom zábere vyšiel spoza stola a takým istým tempom podišiel ku mne. Ukázal prstom na moje vlasy.

„To čo je?" podarilo sa mu dostať zo seba.

„Sneh," odvetil som očividne. Keby to celé nebolo na hlavu, sarkasticky by som sa ho spýtal, či ešte v júli nevidel sneh. Nemal som však chuť na žarty. Absolútne žiadnu.

„Skutočný?" vypustil spomedzi pier polohlasne. Nechcel tomu veriť. Videl som to na ňom. Odmietal uveriť, že i niečo také by bolo možné. No, žiaľ, bolo. Aj na naše pomery to bolo nezvyčajné, ale nie je nemožné.

Prikývol som a podal mu bundu. Ako zhypnotizovaný si ju odo mňa zobral a objal ju rukami. Pozeral do nejaké neurčitého bodu na zemi. Bledú tvár mal úplne vydesenú. Rovnako pomaly si sadol na najbližšiu stoličku, tískajúc si bundu ku hrudi. Držal ju akoby to bolo záchranné lano. Ticho zanadával a krútil hlavou. Bolo mi ho až ľúto.

„Povedz mi, že to je bežná situácia," pozrel na mňa. V hlase mu to až tak nebolo počuť, no v očiach som mu videl, že aby zvládol túto situáciu, potrebuje počuť, že pre nás je toto počasie normálne. Prepáč, Christian.

Pokrútil som hlavou a on vystrašene vyvalil oči. „Nikdy sa nič také nestalo. Aspoň o tom neviem. Vzhľadom na to, že Spektrá nás v takom veľkom štýle nikdy nenapadli, predpokladám, že toto je prvýkrát, čo sa niečo také deje."

„Tým ma neupokojuješ!" zvolal a prerušil ma. Obviňujúco sa na mňa mračil. „Čo to, doriti, znamená? Kedy to skončí?"

„Aaron si myslí, že buď Spektrá napadli Zberateľov, ktorí sú vonku, alebo neutrálni začali prechádzať ku Temným. A skončí to až sa rovnováha napraví. Takže nie veľmi skoro, ak nezačneme niečo robiť."