Zberatelia tajomstiev ✔

XXXVII. Všetci majú smolu na Eileen

Media: Eileen Bright

Soundtrack: Night Argent - Dreamcatcher

Všetci majú smolu na Eileen

Dnes večer nás nechal čakať Aaron. Tak ako včera, ani dnes som nezačal s rozprávaním skôr. Tentoraz som to sám nechcel. Samému mi bolo ťažko o tom čo i len premýšľať a predsa sa mi v hlave neustále zjavovala tvár otca. V jednej chvíli mi hovoril, aby som bol statočný v ďalšej mal tvár ako z kameňa s úškrnom, ktorý sa naňho vôbec neponášal. A to nehovorím o tom, že tvár Spektra z fotky som mal azda vypálenú na viečkach.

Hnedé vlasy. Rovný špicatý nos. Hnedé oči. Mrzol práve v cele? Bol parazitom, ktorý prevzal Simonino telo? Bol aj vrahom mojich rodičov a ničiteľ Rezervácie? Pozeral sa oco do tých istých hnedých očí ako Nick Deswood? Ako som o tom mal rozprávať Aaronovi a Chrisovi bez toho, aby videli, ako veľmi ma to rozhodilo?

Našťastie Aaron mal službu v kuchyni a ja som chvíľu pravdy o šiestej Rezervácii mohol oddialiť ešte trochu. Vedel som, že sa tým len naťahuje čas od nevyhnutného, ale každá minúta, kedy som nemusel znova nahlas čeliť pravde, mi dávala aspoň malý kúsok pokoja.

Aby sme si oddýchli od neustáleho pozerania do kníh a frustrácie, že sa nám opäť raz nič nepodarilo nájsť, našli sme si niečo, čím sme zabíjali čas a tiež aj myšlienky, ktoré mi morili myseľ. Hrali sme hru, ktorá sa Chrisovi zo začiatku pozdávala a teraz sa mu páčila čoraz menej a menej. Bol zvedavý, čo znamená, že som dosiahol vyššiu úroveň, a tak som mu to začal dokazovať tým, že som vyťahoval tajomstvá z hlbších častí jeho mozgu. Padlo mi dobre hrabať sa v hlave niekoho iného a odpútať sa od vlastných tajomstiev, ktoré nimi o chvíľu už nebudú.

„Takže Hlavní Starší si zo začiatku prešli úplne všetky moje tajomstvá? Všetko do toho najmenšieho?"

„Ale prosím ťa, až taký zaujímavý nie si," schladil som ho so sileným úškrnom. „Ich by nezaujímalo, že si volal svojho škrečka Pikachu, ale pred ostatnými si ho volal Jerry, aby si z teba nerobili srandu," pri predstave chudáka škrečka, ako po ňom päťročný Chris pokrikuje meno pokémona, som sa úprimne zasmial.

„Začal som o tom klamať, lebo..."

„Lebo ťa vysmial jeden tvoj kamarát, ktorému si to povedal ako prvému a nechcel si byť za trápneho aj pred ostatnými," dokončil som jeho obhajobu. „Viem."

„Mal taký vzor na chrbte ako Pikachu," zaspomínal si. „Preto som ho tak volal. On to tam ale nevidel."

„Ale, ale, už ako decko si nebol žiadne neviniatko," poznamenal som. „Kradnutie peňazí kamoške počas hry Monopoly, ukradnutie práce ne ekonómiu staršiemu bratovi – ty máš staršieho brata? To som netušil," povedal som prekvapene. Niežeby som sa nejako extra snažil spoznať ho, to je tiež pravda.

„Nie je to žiadne tajomstvo," tentoraz sa uškrnul on.

„Schovával si si žuvačky v tajnej diere vo vrecku, takže si nemal problém ich aj vyvrátiť, ak ťa o ne niekto pýtal. Páčila sa ti Nancy Stewartová, ale keďže sa jej posmievali, tak si sa jej pre istotu ani neprihovoril, aby ťa s ňou nespájali. Bol si pekne povrchný."

„Ešte ťa to baví?"

„Hm, toto je zaujímavé!" zhíkol som. „Tajne ma obdivuješ!"

Po tomto sa zasmial. „Nevymýšľaj si. Zdá sa, že tvoj level ďaleko nepostúpil, keď musíš prichádzať s takýmito hovadinami."