Zberatelia tajomstiev ✔

XL. Zlomený Chris si našiel novú kamošku

Media:  JJ Knight

Soundtrack: Lauv - Superhero

Zlomený Chris si našiel novú kamošku

Na druhý deň nám do izby vletel Chris. Ani jedného z nás nezobudil, hoci prišiel v skorej rannej hodine. Nedokázal som ani zažmúriť oko, prebdel som celú noc. Vždy, keď som zavrel oči, videl som obraz jej uplakanej tváre a počuj jej vystrašený hlas, ako sa ma pýta, či zomrie. A tak som ju videl odchádzať znova a znova a znova a znova. Stále dookola, keď som si dovolil vrátiť sa k tej chvíli, som rozmýšľal nad tým, že som mal urobiť niečo inak. Hocičo. A ak by sa aj nedalo, tak moje posledné slová mohli byť niečo iné ako to, že to bola moja vina. Toho som sa naopakoval dosť.

Mal som jej povedať, že vo Večnom meste jej bude dobre. Mal som jej povedať, že ju už nebudú otravovať žiadne tajomstvá. Mal som jej, dofrasa, povedať, že ju mám rád.

Aaron si chodieval cez noc von zapáliť celkom často a ostával v tej zime dlho, čím mi dopriaval čas. Určite mu neušlo, že som nespal. Možno ľutoval, že ma predsa len nenechal samého. Keď som sa ho na to spýtal, odpovedal mi, že keby to tak bolo, tak by sa jednoducho zdvihol a odišiel. Odchádzal, aby mi doprial aspoň kúsok súkromia v smútku, a potom sa vždy vrátil, aby si bol istý, že som v poriadku.

Pri pohľade na Chrisa som podľa kruhov pod očami vedel, že ani on v noci nezažil poriadny spánok. Nerobil si prestávky na cigarety ako tuto kolega na matraci. Zrejme bol iba zmietaný vlastnými pocitmi viny a žiaľu podobne ako ja.

„Zobudil som vás?" spýtal sa, keď tackavo za sebou zavrel dvere a zviezol sa po nich na zem. Pokrčil kolená a vložil si hlavu do dlaní. „Nemohol som spať," povedal tlmene bez čakania na odpoveď. „Prečo mám, kurva, pocit, že je to moja vina, keď nie je?"

„Aspoň jeden z vás si nemyslí, že za to môže, chvalabohu," zahundral Aaron a posadil sa. „Odkiaľ si mal alkohol?" spýtal sa ho vážne. „Prečo nie si so Charlotte?" ďalšia otázka znela o dosť prísnejšie. To bol ale geniálny nápad zveriť svoju jedinú dcéru do Chrisových rúk, fakt.

„Aký alkohol?" spýtal som sa nechápavo.

„Je pripitý," odvetil mi nevrlo akoby som to mal predsa vedieť. Vyzerám snáď ako expert na emocionálne labilných a opitých tínedžerov? To rozhodne nie a ani po tom netúžim. Zaujímala ma však odpoveď na Aaronovu prvú otázku.

„Počul som vás...raz...ako ste hovorili pánovi Towsendovi, že ste našli fľašu, skrytú v kuchyni," začal. Až keď povedal dlhšiu súvislú vetu, ktorej slová naštvane nedosekúval, všimol som si, ako ťažkopádne vyslovuje slová. „A tiež som počul, že meníte miesto jej umiestnenia – hah, to znelo smiešne – a zapamätal si to. Nie som sprostý, ešte aj Stará Mol uznala, že som chytrý, takže som ju našiel raz-dva!"

„Rozhodol si sa opiť?" možno som nemal znieť tak odsudzujúco a znechutene, ale v danej chvíli som to nedokázal kontrolovať. Naozaj si myslel, že toto mu pomôže v smútku? Aj Simone by bola sklamaná.

„Rozhodli sme sa opiť!" opravil ho výrazne so zdvihnutým ukazovákom vo vzduchu.

Aaron po tomto vyhlásení vyletel na nohy a týčil sa nad Chrisom ako anjel pomsty. Ten chlapec mal jediné šťastie, že mal stále sklonenú hlavu, inak by takto pokojne nesedel. Obom nám došlo, mne neskôr ako jemu, s kým sa rozhodol opiť.

„Kde je Charlotte?" odsekával jednotlivé slová.

„Odprevadil som ju do izby, pomohol jej do poste a nechal spinkať. Nebojte, viem, aké mám tajomstvo, ale nič, naozaj nič sa nestalo. Len... len sme sa chceli porozprávať a potom som spomenul to, že ste skryli tú fľašu a..."