Zberatelia tajomstiev ✔

XXVIII. Väzeň potrebuje čokoládu

Media: Simone Gahamm

Soundtrack: Kodaline - Hide and Seek

Väzeň potrebuje čokoládu

Práve sme boli na ceste od Johna k Billymu, aby som zariadil výmenu úloh, keď si nás Billy našiel sám. Na to, že sa k nám blíži, ma upozornil práve Chris, ktorému sa nechcelo ísť na izbu samému po tom, čo boli dvojčatá povolané svojím dedom, aby sa stretli so svojou matkou.

„No, aspoň ho nemusíme hľadať kade tade," zvolal som nadšene.

„Chceš mi povedať, že si nevedel, kde je?" pozrel na mňa s nadvihnutým obočím.

„Jasné, že som vedel!" minimálne som to tušil.

„No to určite," neznel veľmi presvedčene. Nemohol však dodať viac, lebo som sa vybral rýchlejším krokom Billymu naproti. Chris sa hneď pobral za mnou ako taký tieň. Odvtedy, čo sme opustili knižnicu som mal minimálne trikrát chuť povedať mu, že ma nemusí všade prenasledovať. Vždy som sa však na to pozrel z jeho pohľadu a rozmyslel si to. Nikoho okrem mňa a dvojčiat tu nemal a podľa jeho slov ešte aj civilisti na neho pozerali pomedzi prsty, lebo bol medzi nimi cudzincom. Budem si musieť zvyknúť na jeho prítomnosť a jeho niekedy debilné poznámky.

„Ahoj, Billy, akurát som za tebou šiel!" povedal som mu, keď sme sa stretli. „Vieš, potreboval by som vymeniť služby. Je to v podstate len taká drobnosť. Aj ten druhý s tým súhlasí, tak dúfam, že je to ešte stále uskutočniteľné. Tá Staršia spomínala, že by malo."

„V tejto chvíli sa to nedá, JJ, keďže nastal menší problém," odvetil mi na to a nevyzeral veľmi nadšene. Nedal by som ruku do ohňa za to, že to je iba nejaký malý problém. Určite pôjde o čosi väčšie a závažnejšie. „Budeme potrebovať tvoju pomoc," dodal a bolo mi jasné, že som mal pravdu. Prečo by sa však Rada uchýlila k tomu, aby pýtala pomoc mňa?

„Čo sa stalo?" spýtal som sa hneď a úsmev, ktorý mi hral na tvári ešte pred chvíľou, úplne zmizol.

„Spektrum nachádzajúce sa v slečne Gahammovej je pri vedomí."

„Ale veď je to je super," prebralo sa a teda môže odpovedať na otázky. Prečo sa tvári akoby niekto umrel? Oh nie. Stiahlo mi žalúdok a nasucho som preglgol. Hlavou mi preletela myšlienka, že Spektrum v nej predsa len nie je to isté, čo sme stretli a teda naša misia, ktorá len začala, hneď aj skončí. Prišlo mi fyzicky zle, keď som si uvedomil, že to by znamenalo Simonin definitívny koniec. „Ibaže by nebolo."

„Ani veľmi nie. Jeho tajomstvo potvrdilo to, čo si vravel," vydýchol som si. Simone ešte bolo pomoci. Billyho pohľad však naďalej ostával zachmúrený. Ešte sa nedostal k tomu menšiemu problému. „Lenže nechce rozprávať. Nie s nami. Povedalo iba jednu vec a to, že bude komunikovať jedine s tebou. Nič viac sme z neho od včerajška nedostali."

Prebrala sa už včera?! To ju až doteraz vypočúvali? Určite skúšali rôzne vypočúvacie techniky, ak nie všetky, ktoré mali v repertoári. Inak by za mnou nešli ako za poslednou možnosťou, ktorú boli ochotní pripustiť. To, že sa Spektrum nedalo zlomiť ani jedným z nich, znamenalo, že som mal prístup k informáciám, ktoré sme tak nutne potrebovali.

Pred Billym som sa tváril pochmúrne. Bude lepšie, ak nebude mať tušenie, ako veľmi ma tento problém potešil. „Tak sa s tým Spektrom porozprávam, ak po tom tak veľmi túži."

„Poďte teda za mnou," vyzval nás oboch. Moment, oboch?

„Aj ja?"  ukázal na seba Chris s rovnakým nechápavým pohľadom, aký panoval na mojej tvári.