Zberatelia tajomstiev ✔

XXIX. Slony v knižnici

Media: JJ Knight

Soundtrack: Naughty Boy ft. Bastille - No One's Here to Sleep 

Slony v knižnici

Zobudil som sa na prichádzajúce kroky, ktoré zneli akoby po zemi kráčali snáď slony. Ozývali sa v mojich ušiach a vibrovali mi v hlave. S povzdychom, vychádzajúcim spomedzi mojich pootvorených pier, som zvraštil čelo. Začul som aj hlasy, niečo po sebe volali, no pre mňa a moju stále ospalú myseľ zneli tlmene a z diaľky.

Najradšej by som tie osoby-slony poslal kade-ľahšie, ale to by znamenalo, že musím vstať. Bol som unavený, tak veľmi unavený, že som nedokázal ani len od seba odlepiť oči. Kde by som ja teraz vstal, preboha! Nie, nie. Až zistia, že spím, tak ma azda nechajú na pokoji. Jeden zo slonov sa znova ozval a ja som niečo zamrmlal, dúfajúc, že moje nezrozumiteľné slová ho odoženú preč. Hm, sladká naivita mozgu pozastaveného v spánkovom režime.

Ich ťažké kroky sa hlučne blížili a zastali pri mne. Jeden z nich mnou zatriasol. Máchol som po ňom rukou a netrafil som sa. To malo zrejme za následok to, že sa nevzdal a znova položil ruku na moje rameno a pokúsili sa ma zobudiť.

„Jared! Vstávaj!" skríkol do môjho ucha, čo ma prebralo okamžite.

Prudko som sa posadil s výkrikom: „Slony!" Zároveň mi ruplo v krku a v bedrovej časti chrbtice. Dočerta, musel som spať v zlej polohe. Poriadne zlej. Prešiel som si rukou po zadnej časti krku. S nie veľmi nadšeným pohľadom som ju spustil dolu, keď som zistil, že je celý stuhnutý.

S otvoreným jedným a pol okom som sa pozrel na dvojčatá, ako sa rehotajú na mojom zúboženom stave. To nebolo pekné. „Idioti, prečo ma budíte?" spýtal som sa ich zamračene.

„Prečo spíš v knižnici?" vrátil mi to jeden z nich. V danej chvíli som ich nedokázal odlíšiť a netušil som, ktorý ma predtým nazval Jaredom, takže ani to mi nemohlo slúžiť ako pomôcka. Moja zmätenosť z jeho identity však nebola nič oproti tomu, čo povedal. V knižnici? Čosi!

„Prečo by som..." zháčil som sa. Po lepšom prezretí svojho okolia som zistil, že jeho otázka bola na mieste. Hneď to i vysvetľovalo to, prečo bola moja posteľ zo dňa na deň tvrdšia, keďže som nespal v nej, ale na studenej podlahe v knižnici. S uchom položeným na zemi som preto počul ich kroky o dosť hlasnejšie a moja poloha bola nielenže zlá, ale až krkolomná, keď som si všimol, ako som musel ležať medzi dvoma stolíkmi. „Doriti," hlesol som. „S Chrisom sme nechceli zabiť večer tým, že nič nebudeme robiť, tak sme šli sem. A museli sme nejako zaspať. Hej, kde je Chris!?" štveral som sa na nohy ako opitý a skoro som si trepol hlavu o roh stola.

„Hej, hej, upokoj sa," už sa nesmiali, no na rovnakých tvárach im stále pohrával úškrn. „Šípková Ruženka je v poriadku, spí neďaleko," povedal mi a ukázal niekam za mňa. Medzi ďalšími stolíkmi, blízko nožičiek jedného z nich, ležal trkvas s otvorenou knihou položenou na hrudi. Ústa mal pootvorené a vychádzal z nich tichý chrapot.

„Prečo má tú knihu na sebe?" spýtal som sa.

„Lebo tak očividne zaspal," odpovedal mi.

„Dnes máš výnimočne pomalé vedenie, Jason," poznamenal Lukas a potľapkal ma po chrbte, aby som si nerobil starosti, lebo to nebola moja chyba. „Ešteže si pekný, keď už nepatríš medzi ľudí s vysokým inteligenčným kvocientom – to je inak IQ, ako sme si zistili po stretnutí so Starou Mol."