Zberatelia tajomstiev ✔

XIX. Klub tých, čo vstali z mŕtvych

Media: Simone Gahamm

Soundtrack: Hannah Ellis  - You Were Never Gone

Klub tých, čo vstali z mŕtvych

V tej chvíli som takmer zabudol, čo to je dýchanie a na čo to potrebujem. Cítil som, ako som pootvoril ústa, vydýchol si a na dlhú dobu do seba nenasal ďalší vzduch. Z tváre mi zmizla všetka farba a z hlavy sa mi vytesnilo všetko, čo sa dialo okolo mňa. Svaly sa mi najprv odmietali pohnúť a potom sa chceli rozhýbať všetky naraz. Netušil som, čo mám odrazu robiť. Nedokázal som sa hýbať a zároveň som sa k nej chcel dostať čo najrýchlejšie, aby som sa ubezpečil, že tam fakt je; že to nie je sen; že to je naozaj ona. Že žije.

Zo srdca mi spadol obrovský kameň a už poriadne dlho som necítil v tele takú ľahkosť. Videl som, že bola mierne dobitá a strhaná. Bola prekvapená a vystrašená zároveň. Ale žila! Dýchala! Stihli sme to!

Zrazu ľahostajnosť ohľadom jej zranení rýchlo opadla. Pocítil som nutkanie stonásobne vrátiť rany tým, ktorí jej ich spôsobili. Netrpela už dosť, doriti?! Kto sa opovažuje...?! Ak to boli obyvatelia Horného mesta, čoskoro tam skočím na návštevu. A ak to boli títo z Dolného, tak si to s nimi vybavím hneď po tom, čo Zane vyhlási, že my nie sme tí, ktorých by mali zabíjať.

Potom budeme spojencami.

Ale bude mi to jedno. Ak jej niekto z nich ublížil, bude mi jedno, čo tam Theo napísal. V konečnom dôsledku i jeho nejako donútim platiť za to, do čoho ju namočil a že ju svojím spôsobom zabil.

Na ramene mi pristála niečia ruka. Prebralo ma to do prítomnosti a do reality ku ostatným. Myklo mnou a so zamračeným pohľadom som sa pozrel na osobu, ktorá sa mi snažila privodiť infarkt. Bol ňou Leon, ktorý s vážnou tvárou krútil hlavou. Nechápavo som sa na neho zamračil.

Naklonil sa ku mne, aby mi čo najtichšie povedal: „Nerob nič, absolútne nič, kým nebude zaistené spojenectvo. Lebo inak všetci tvoji kamaráti zomrú a to nechceš, že?"

Preniesol som pohľad späť na Simone a so zrakom upretým do jej hnedých očí som pomaly prikývol. Na chvíľu som sa pozrel i na Cassie. Keby sa ku mne nebol Leon ozval, asi by mi to ani nenapadlo. Spájalo ich nejaké tajomstvo. Už nebolo pochýb. Cassie sa na neho pozerala rovnako vyjavene ako na mňa Simone. Kým na Simoninej tvári som videl radosť z mojej prítomnosti, o Cassie sa to ohľadom Leona naozaj povedať nedalo. V jej očiach bol hnev a odpor. Ak by mala dosť sily, zrejme by sa ho pokúsila pohľadom zabiť.

Zane si povzdychol, čím som bol druhýkrát vytrhnutý zo zamyslenia. Vrátil papier do obálky, ktorý sa nikomu z nás štyroch cestou sem v aute nepodarilo otvoriť. Nešla otvoriť ani nasilu, nemohli sme ju ani roztrhnúť. Vodca Spektier Dolného mesta a pán Spektier boli jediní, ktorí vedeli, čo tam stálo. Možno ešte Drammel. My ostatní sme museli čakať, čo vyhlási vodca odporu proti Keithovi. Mohlo tam byť napísané hocičo. Dokonca i to, aby nás všetkých na mieste pozabíjali.

Zane sa mi pozrel do očí a takmer nepatrne prikývol. Nevyzeral nadšene, ale ani tak, že by sa chystal neuposlúchnuť Theove rozkazy. Vyzeral zmierene s tým, čo očividne veľmi urobiť nechcel. Zdvihol čiernu obálku do vzduchu a zvolal tak nahlas, že ho museli počuť i Spektrá stojace vzadu.

„Správa je od nášho pána Thea!" na chvíľu sa dramaticky odmlčal, aby pritiahol pozornosť i tých, ktorých pomaly začínala scéna pred nimi nudiť. „Od teraz až do jeho príchodu sú Spektrá pod mojím velením! Sme oficiálnou armádou proti Hornému mestu, ktoré sa rozhodlo stáť za Keithom. Sme armáda Dolného mesta a budeme bojovať za náš domov!"