Zberatelia tajomstiev ✔

V. Nositeľ neexistencie

Media: Chris Raynolds & Simone Gahamm

Soundtrack: Billie Eillish, Khalid - lovely

Nositeľ neexistencie

So strachom, ktorý mi zvieral hruď, som sa pozeral na Aarona Fostera stojaceho vedľa mňa. Nechcel som, ale nemohol som sa vyhnúť začudovaniu, prečo ešte žije. Za tú myšlienku by som sa prefackal, ale bola rýchlejšia ako zvyšok môjho normálne uvažujúceho rozumu. Aaron bol bledý v tvári, v ktorej sa mu črtal strach, a plytko dýchal. Ale to bola reakcia nás všetkých.

Čakal som, kedy sa na ňom začne prejavovať smrť ako na Jonathanovi.

V danej chvíli som prestal vnímať všetko naokolo, dokonca aj Simone v mojom náručí. Predo mnou bol iba Aaron, ktorý mal nasledovať svojich priateľov do Večného mesta. Dokázal som myslieť iba na to, že nechcem, aby zomrel. Nebolo to kurva fér! Nebyť jeho, boli by sme dávno mŕtvi. On posledný si zaslúžil zomrieť! Stál pri nás od záchrannej misie a pomáhal nám. Bez neho by sa mnohí do Mesta nikdy nevrátili.

Nehovoriac o tom, že mi na nevrlom právnikovi začalo záležať tak ako na ostatných, s ktorými ma spojili život ohrozujúce okamihy. Bolo pre mňa nepredstaviteľné, že by Aaron zomrel. Nie po tom, ako sme najprv stratili Simone, nie po tom, čo JJ-ov život visel na vlásku, nie po tom, čo sa Lukas vrátil z misie dochrámaný!

Aaron pomaly klesol na kolená s pohľadom upretým na Jonathana. Pohľad mal sklený, líca vlhké od sĺz. Nikdy som ho nevidel plakať. Nikdy som si ani nepredstavoval, že ho takto uvidím. A predsa pri mne kľačal, zlomený a zronený smrťou svojich blízkych viac ako my ostatní.

„Pán Foster?" spýtal som sa ho ticho. Možno ma ani nepočul. Rozhodne na môj hlas nereagoval. Napravil som si Simone v rukách, tak aby som sa k nemu mohol nahnúť a... čo? Čo potom? Dotknúť sa ho? Stisnúť mu rameno, aby vedel, že nie je sám? Zrejme.

Neurobil som tak. Iracionálne som sa obával, že pod mojím dotykom sa zosype. Bál som sa, že to spustí reakciu, ktorá bude viesť k jeho smrti. To bola posledná vec, ktorú som chcel. Namiesto toho som ho opatrne oslovil znova. Počul ma. Natočil ku mne hlavu s pohľadom plným žiaľu.

Nasucho som preglgol a netušil som, ako sa ho spýtať, ako sa cíti. Nemôžem sa ho priamo opýtať, kedy si myslí, že príde rada na neho. Nevedel som nájsť správne slová, takže som zostal iba pri tom, že som sa na neho zúfalo a spýtavo pozeral. Bože, nebol som schopný byť tam pre neho ani v jeho posledných sekundách. Naozaj som bol úplne nanič.

„Ja neumriem," povedal mi. Jeho pohľad bol zlomený, ale hlas pevný. Nerozumel som tomu. Bol ex Zberateľom. A pre nich bola dnešná noc poslednou.

„Takže ste to stihli," zhodnotila Genevieve, ktorá sa presunula znova k nám. Zmätene som na ňu pozrel. Nezomrie? Čo stihol? Čo sa tu, doriti, deje?! Aaron pomaly prikývol a potom presunul pohľad na Jonathana, ktorého telo zakrýval pri ňom kľačiaci Stephen.

„Mal som do Večného mesta odísť spolu s nimi," dodal ticho a Genevieve s ním nesúhlasila.

„Ja...ja viem, že ma do toho asi nič," dostal som zo seba. Už som si zvykol, že mi nikto nič nehovorí a že nemám nárok niečo vedieť, že mi v miestnosti plnej dôležitých ľudí prišlo zbytočné sa pýtať a očakávať odpoveď. Musel som to ale vedieť. Stalo sa niečo, čo zabilo ostatných, ale Aarona nie. A to niečo bolo priveľmi dôležité, „ale ... čo ste stihli?"

Mal som podozrenie, že to bude mať niečo s tým, že prišiel spolu s Hlavnými Staršími do Siene neskôr. Netušil som, že môj tip bol správny. „Pred týmto Zasadaním som sa stal Starším," odpovedal mi a Genevieve za ním spokojne prikývla.