Zberatelia tajomstiev ✔

XLI. Čitateľský krúžok

Media: Chris Raynolds 

Soundtrack: Rag'n'Bone Man - Human 

Čitateľský krúžok

Chris bol v knižnici, presne ako mi povedal Aaron. Sedel na tých miestach, kde sme s Mol zistili, že Spektrám šlo o Spektrálnu dýku. Musel si vybrať toto miesto? Presne to, kde sme sedávali predtým? Vtedy sme chceli zachrániť Simone. Vtedy s nami sedeli aj dvojčatá. Prvé, čo mi napadlo bolo, že vtedy bolo všetko inak - aký som bol len naivný hlupák, keď som si myslel, že horšie to už byť nemôže.

Už sme ani nebola celá zostava. Mol pracovala pre Radu a hnala ich k činom podobne ako Aaron; dvojčatá som mal podľa jeho slov už čoskoro vidieť, ak sa niečo nepokašle; Simone, ktorú sme chceli zachrániť už nežila; ja som prišiel o ďalšiu osobu vo svojom živote a takisto i Chris. Zrazu sme v knižnici boli len my dvaja, dvaja zlomení ľudia z iných svetov, a predsa sme obaja trpeli kvôli tým istým veciam a udalostiam.

Podišiel som k stolu a on sa ani neráčil zdvihnúť hlavu. Pohľad mal zapichnutý do akejsi starej bichle a odmietal čo i len registrovať moju prítomnosť. Nevyzeral, že by sa so mnou chcel rozprávať. Skôr naopak. Vyžaroval z neho hnev a keby som bol v tej chvíli odišiel, tak by som mu možno aj vyhovel.

Neuznal som však Aaronovi pravdu a nedotrepal sa sem cez sneh a víchricu len preto, aby som sa teraz otočil na päte a tohto urazenca tu nechal samého len tak. Keď neodpovedal na môj pozdrav, ktorým som ho chcel donútiť uznať moju prítomnosť, sadol som si oproti nemu a čakal, či nezačne reagovať na to, že som tam.

„Prišiel som sem za tebou," oznámil som mu očividnú vec. „Aaron si myslí, že by to mohlo byť dobré pre nás oboch. Hovadina, čo?" nasilu som si odfrkol a sledoval, čo urobí. Ten debil akurát tak pretočil stránku, inak nič. Dopekla, ani si nespomínam, kedy sa niekomu tak dobre podarilo ignorovať ma!

„Čo to čítaš?" spýtal som sa. Veď on sa poddá, nevydrží večne. Ani ja som nezostal trčať v izbe tak dlho ako som si želal. Keď ma sem dokázal poslať Aaron, ja z tohto tu obyčajného jeho tvrdohlavosť vytrepem.

Neprišla mi žiadna odpoveď, čo som aj čakal.

„Páni," zatiahol som prekvapene, „to znie ale zaujímavo! Povedz mi k tomu viac."

Znova mlčal. Všimol som si však, ako pevnejšie zovrel pery, zamračil sa a viac zaboril zrak do knihy. Urputne sa ma snažil ignorovať, zrejme, aby mi vrátil moje dvojdenné vyhýbanie sa mu.

„Mohol by si mi to niekedy požičať, čo povieš? Ten obsah, ktorý si mi povedal, ma naozaj uchvátil," nevzdával som sa. Nedotrepal som sem svoju riť pre to, aby ma ignoroval človek, ktorý sa vlastne chcel porozprávať.

Prešla ma trpezlivosť a jeho ignorovaniu som dával poslednú šancu na to, aby sa zdekovalo kade ľahšie. Prišiel som síce kvôli nemu, ale preto, lebo som predpokladal, že to chce, potrebuje a že o to najmä stojí. Nevyzeral, že by to tak bolo. Vracal mi to, že som ho nechal úplne samého. Trkvas.

„Bolo by fajn, keby si sa pozeral na mňa, keď sa s tebou rozprávam.," povedal som mierne naštvaným hlasom. Nič. Jeho pohľad zostával tvrdohlavo prilepený na stránke. „Viem, že som ťa ignoroval a odbíjal, ale nemysli si, že si nejaký špeciálny. Vyhýbal som sa aj ostatným."

„Zvláštne, že to neplatí na Aarona a Billyho," zahundral.

„No pozrime sa! On rozpráva!" zvolal som. „S Aaronom prakticky bývam, takže vyhnúť sa mu dalo naozaj ťažko a od Billyho som niečo chcel."