XXIII. Protokol správania

262 36 17
                                    

Media: JJ Knight

Soundtrack: Human Touch - Promise Not To Fall


Protokol správania





Nie. Nie. Jednoducho nie!

Odmietal som uveriť tomu, že to je pravda. Simone nemohla byť Spektrom! Bolo to ako zobudiť sa zo zlého sna do nočnej mory. Ako sa mohla grambľavá a nevinná zelenáčka ako Simone stať našim nepriateľom? Hlúpa otázka. Jasné, že som to vedel. Podvedome som to možno celý ten čas tušil, no odmietal som čo i len pripustiť existenciu takej možnosti. Aaron to vedel, celý ten čas. Predpokladal tento vývoj udalostí, akurát to nepovedal nahlas. Preto nebol prekvapený, keď som s ňou nemohol prejsť a vedel daný problém riešiť. Malo mi byť jasné, že neodpadla v dôsledku zranenia či tajomstva Spektra. Trval som však na tom, lebo som vedel, že to je bezpečnejšie a vyriešiteľné.

I teraz existovalo riešenie. Avšak také, ktoré sa mi rozhodne nepáčilo. Bol iba jeden spôsob, ako pristupovať k človeku, ktorý bol hostiteľom Spektra. Postaráme sa oňho tak, ako som sa postaral o Jeremyho a ako bude v budúcnosti postarané o Miu.

Simone musí podľa našich pravidiel zomrieť.

To som nechcel dopustiť. Predstava, že ju popravia ma desila a napĺňala nevysvetliteľnou túžbou niečo rozbiť a kričať pri tom. Navonok som bol viac-menej pokojný, až som sa čudoval. Iba s pohľadom upretým na Aarona som ho sledoval, ako ju nesie za Billyho a tú Zberateľku, ku stráži, kde bude, kým jej Starší neumožnia vstup. Potom ju zavrú do väzenia. Bez slova som potom nechal Aarona, aby ma, ťahajúc za rameno, odvliekol preč. Obzeral som sa na Simone – vlastne, jej telo – a cítil som sa strašne, že im ju tam len tak nechávam ako nejakú vec.

Nemohol som uveriť, čo sa to stalo, čo sa to deje. Vedel som, že to nie je ona, a predsa to moja myseľ nedokázala spracovať. Fakt, že som prišiel o ďalšieho človeka a nemohol tomu nijako zabrániť, ma paralyzoval. Nedokázal som robiť nič iné ako automaticky nasledovať pokyny ostatných. Billyho „Choď do pridelenej izby, JJ." a tlak Aaronovej ruky ma posúvali vpred. Kládol som nohu pred nohu a ledva si uvedomoval, že niekam smerujem. Vedel som len, že idem preč od nej. Nechal som ju v Asheville, nechávam ju pri bariére.

Mal som ostať.

Vtedy. A možno i teraz.

Neviem. Vedel som len, že je preč a že som nijako nezabránil Spektru, aby posadlo niekoho, na kom mi záležalo. Zasa. Predsa len som možno zlyhanie ako o mne hovoria za mojím chrbtom a niekedy i do očí.

Chris sa obzeral na nás všetkých, či sa s tým niečo chystáme robiť, no keď videl, že všetci iba mĺkvo napredujeme lesom ku Mestu tajomstiev, akoby sme šli na pohreb, šiel s nami. V očiach a na perách mal nevypovedanú otázku, čo bude so Simone.

„Zatiaľ bude žiť. Najprv sa z nej pokúsia zistiť čo najviac informácií," povedal po chvíli Aaron, čím nám na pokoji rozhodne nepridal. Nezabijú ju hneď na mieste, skvelé. Zabijú ju neskôr, až im nebude k úžitku.

Nemyslel som, že niekedy v živote budem chcieť, aby nejaké Spektrum prežilo. Ešte stále som však nevstrebal a neprijal fakt, že ním Simone naozaj je. Pre mňa bola stále ona. Stratené dievča, ktoré mohlo byť konečne samo sebou. A zrazu bola mojím úhlavným nepriateľom? Veď ani nechcela byť súčasťou nášho sveta, dofrasa! Ako sa mohla stať v tak krátkom čase zelenáčkou, utečenkyňou, záchrankyňou a Spektrom?! Veď to bolo šialené!

Bolo mi jasné, že v jej prípade neurobia žiadnu výnimku. Veľmi dobre som vedel, že k nej nebudú pristupovať inak iba preto, lebo je Zberateľkou. Omyl. Lebo bola Zberateľkou tajomstiev. V ich očiach nikdy nebude ničím iným ako nepriateľom.

Zberatelia tajomstiev ✔Where stories live. Discover now