XVI. Mestá snov

244 36 7
                                    

Media: Simone Gahamm

Soundtrack: Ruelle - Imagine Dragons - Who We Are


Mestá snov


JJ nás rýchlo stiahol za stromy a kriaky, aby sme nimi boli krytí. Stihla som však zahliadnuť, že do mesta, položeného v hĺbke približne tých tridsať metrov, viedol zráz v ostrom uhle, pozostávajúc z kamenistej pôdy.

JJ a ja sme vykukli, aby sme lepšie videli. Neviem, kde sa vo mne brala odvaha vystrčiť hlavu spoza stromu. Asi to bolo tým, že človek nemá možnosť na vlastne oči vidieť Mesto snov, na ktoré niektoré indivíduá (rozumej JJ) ani neveria. Chris ostal pricapení na kôru stromu chrbtom a rukami nasmerovanými dozadu sa ho pevne držal ako o život. S pevne zavretými očami zhlboka dýchal, akoby mu bolo zle a on sa snažil nepovracať.

„Si v poriadku?"

Nepokúšal sa klamať a tváriť, že sa nič nedeje. Pokrútil hlavou, ani neotvoril oči. „Stále cítim, ako ma to tam ťahá, dofrasa," dychčal.

Znepokojene som sa pozrela na JJ-a, ktorý sa so zmiešanými pocitmi pozeral na Chrisa. Na jednu stranu chcel nájsť svoju rodinu, no na druhú vedel, že ho takto nemôže nechať. „Vybavím to najrýchlejšie ako sa bude dať a padáme," prisľúbil a ja som rýchlo prikývla.

„To by som ti radila," povedala som, cítiac stúpajúce tlaky v hlave, signalizujúce, že tajomstvá, ktoré prichádzali, sa mi rozhodne nebudú páčiť. „Budem sa snažiť ostať pri vedomí, ale bola by som nerada, keby si musel vláčiť naspäť nás oboch."

JJ zanadával. Očividne mu vypadlo z hlavy, že som si ešte stále nezvykla na tajomstvá Spektier. Ako mohol zabudnúť?! Bola to dosť podstatná informácia. Keď si uvedomil, že času máme menej ako málo, začal bystriť pohľadom po Dolnom meste.

„Myslel som, že musíš byť blízko," ozval sa ticho Chris. „Ako pri Jeremym."

„Zrejme to neplatí, ak ich je veľa," poznamenala som a pozrela sa dole. V kráteri sa rozliehalo mesto s budovami postavenými z kamenia. Niektoré predstavovali vyššie domy, iné iba akési obyčajné kocky s oknami. Našli sa aj zbúrané ruiny, ktoré nikto neráčil ani opraviť, ani ich úplne zrútiť. Nepravidelne umiestnené ulice, vytvárajúc pavučinu cestičiek, boli plné Spektier. V Meste vládol ruch. Vyzeralo to akoby sa na niečo pripravovali. Keby som nevedela, na čo sa to pozerám, predpokladala by som, že som natrafila na ukryté mesto, kde žijú ľudia so zvláštnym životným štýlom.

„Kde... kde ich skrývate?" mrmlal si popod nos JJ a na jeho koreni sa pomaly dobre, že nespájalo obočie. „Toľko hnusných budov. Prečo to musí byť nejaká odporná búda? Nikdy to nie je nejaký pekný dom."

Rada by som mu pomohla, ale netušila som, čo presne hľadá. Budovu, kde je napísané: tu máme schovaných Zberateľov? Asi nie. Keby som sa mohla sústrediť, tak by som možno na niečo prišla. Lenže môj pohľad zabehol hore a nemohla som od toho úkazu odtrhnúť oči.

Sen.

Neskutočné vidieť to takto naživo a nie iba  ako predstavu v mojej mysli, ktorá sa nevyrovnala skutočnosti. Rieka Sen si tiekla medzi Dolným a Horným mestom a jej konce prechádzali až do lesov. Ligotala sa vo vzduchu, veselo si šplechotala, akoby sa jej nič z toho, čo sa dialo, netýkalo jej magickej existencie. Bola modrá, hoci voda by mala byť priesvitná. Nemala by byť teda modrá! Nechápem, ako ma najviac dorážalo to, že bola modrá. Prepána, veď tá rieka sa vznášala, je jasné, že je magická. S otvorenými ústami som sa na ňu pozerala. Naozaj tam sú všetky sny, ktoré sa hocikomu snívali v Meste snov? Spôsobujú sny jej divnú farbu a to ligotanie? Dávajú jej silu levitovať?

Zberatelia tajomstiev ✔Where stories live. Discover now