Zberatelia tajomstiev ✔

XV. Keithovo tajomstvo

Media: Theo

Soundtrack: Billie Eillish, Khalid - lovely

Keithovo tajomstvo

Ešte predtým ako otvoril oči, pocítil čosi zvláštne. Bol to prvý pocit, ktorý kedy prešiel jeho telom a bol rovnako neznámy ako nezabudnuteľný. Bol to pocit uvedomenia si vlastného bytia. Jeho pľúca sa roztiahli po prijatí prvého nádychu. Jeho srdce začalo biť a roznášať teplo po celom tele. Jeho zmysly si začali uvedomovať, že na niečom leží, že sa niekde nachádza a že okolo seba počula akýsi šelesť a šepot.

Predtým existovala len tma.

Potom existoval on.

Začal pomaly otvárať oči a prepúšťať do tmy svetlo sveta, do ktorého bol vytvorený. Opatrne, akoby mu mohlo ublížiť, ich otváral čoraz viac a keď mu prišlo svetlo príliš silné a neznesiteľné, reflexívne k sebe pritisol viečka a tvár sa mu skrivila do grimasy.

„Preberá sa!" zatajeným hlasom zvolal niekto blízko neho. Cítil z neho nefalšované a čisté nadšenie a zvedavosť.

„Zdá sa, že sme boli opäť úspešní," skonštatoval ďalší hlas, o dosť jemnejší, ale podstatne chladnejší. Znova začal otvárať oči, tentoraz pripravený na nával svetla. Opatrne ich otvoril dokorán a uzrel niečo iné ako tmu.

Nad jeho vlastnou tvárou sa skláňala niečia vysmiata tvár. Zľakol sa. Ani netušil prečo. Možno preto, že to nečakal. Tvár mladého muža s veselými hnedými očami a tmavými vlasmi zmizla z jeho dohľadu a za tým nasledoval tretí neznámy hlas, najhrubší z nich.

„Opatrne, Theo, daj mu priestor."

Keď k nemu natočil hlavu, videl ako starý muž s tmavosivými vlasmi po ramená, bradou rovnakej farby, orlím nosom a bystrými modrými očami drží chalana, ktorý musel byť Theom, za rameno. Dával tak jemu, ešte stále bezmennému stvoreniu, priestor na to, aby si uvedomil, že žije.

Starec Thea pustil a pomaly, rozvážnymi pohybmi si k nemu prisadol a skúmavo si ho premeral. Zamračil sa a medzi obočím sa mu vytvorila vráska. Naklonil hlavu nabok a on netušil, čo to znamená. Je to dobre? Zle? Spravil niečo nesprávne?

„Ako sa cítiš?" spýtal sa ho.

Netušil, čo odpovedať. Nevedel, čo cítil. Zrazu iba bol. Starec musel vidieť zmätok v jeho tvári, lebo sa na neho usmial a povedal mu, že nevadí, ak nevie. Následne po požiadal, aby si pomaly sadol. Ako nasledoval jeho pokyny, starec spokojne prikývol. Pozorne sledoval každý jeho pohyb.

Potom sa starec otočil k poslednej osobe v miestnosti. Bola to nízka žena s rozcuchanými vlasmi nevýraznej farby. Ruky mala založené na hrudi, na sebe mala podobný čierny plášť ako starec, akurát bol užší a priliehal jej k postave. Prižmúrenými očami sa pozerala na novú bytosť a povzdychla si.

„Žije," zhodnotila a to bolo všetko, čo k tomu povedala.

„Očividne," odvetil jej na to Theo a priblížil sa o krok bližšie ku slamenej kope pokrytej látkami, na ktorej teraz už sedel. „Je nažive. Nie som sám," aj keby bol hluchý, vedel by, že je Theo danou situáciou nadšený. Jeho radosť sa mu odrážala v očiach ako iskry. Bol šťastný a to v ňom vyvolávalo podobný pocit. Pocit, že to je dobré. Pocit, že to je správne.

Pri pohľade na Theov úsmev začali jeho svaly tváre opakovať túto grimasu, načo sa Theo rozosmial. To ho potešilo ešte viac. Aj starec vedľa neho vydal zvuk podobný smiechu. Otočil sa k nemu a na ramene mu pristála starcova ruka.