Zradkyňa ✔ [HP FANFICTION]

1.

Búchol do stola. ,,Neodvrávaj mi!" Zahučal. Tŕpko som prekrútila očami. Zhlboka som sa nadýchla a zahryzla si do jazyka, aby som si pomedzi pery nechala ujsť daľšiu štipľavú poznámku jeho smerom. Nepotrebovala som opäť trest.

,,Ava, nehnevaj ma," zafučal s hlbokým nádychom.

,,Prepáčte, Pane," zamrmlala som napokon. Zozačiatku ma ešte prepaľoval pohľadom, no nakoniec to vzdal a odobral sa preč z miestnosti.

,,Ava toto, Ava hento... Som Temný Pán bojte sa ma.." mrmlajúc som napodobovala svôjho brata, pokým som vychádzala hore schodami do mojej komnaty. Keď som prišla do mojej útulne zariadenej izby, nevinne som švihla prútikom, aby som zamkla dvere. Vymyslela som veľmi účinné a praktické kúzlo. Dvere sú zamknuté, no pre všetkých, ktorí sa ich pokúšajú otvoriť, otvoria sa, no izbu bude ukazovať ako prázdnu. Pousmiala som sa nad tým.

Kľakla som si pri moju posteľ. Opatrne som vybrala krabicu, no i tak som sa v neistote obracala. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila ju. Fotky. Množstvo fotiek. Skutočne neviem, komu patrili, ale boli krásne. Boli okolo roku 1990. Takmer tridsať rokov dozadu. Vzdychla som si. Vtedy boli iné časy. Vtedy nebol moj hlúpy brat vládcom celého čarodejníckeho sveta. Ten režim bol odporný. Jeho následovníci boli odporní. Ihneď som sa pozrela na moje znamenie na ruke. Zhnusila som sa a radšej som rukáv potiahla nadol, aby som ho skryla.

Neviem, čo bolo so mnou zle. Dcéra Merope Gauntovej-Riddlovej, polovičná sestra najobávanejšieho Čierneho Mága storočia. Mala som byť prvotriednou zlobou, mala som lipnúť na krvi, prelievať tú muklovskú a humusácku, používať viac zakázané kliatby ako povolené. Teda... Kedysi zakázané. Dnes neboli zakázané nijaké kliatby. Bolo so mnou niečo zle. Skutočne som si priala, aby matka zomrela a v živote neporodila Toma. Nič takého by sa totiž nemuselo stať. Prečo nemohla zomrieť napríklad na dračie kiahne?

Neberte ma zle. Moju matku som neznášala, to bol ten problém. Stvorila môjho brata. Viem, niekto ako ona to v živote nemusela tušiť, no i tak. Bola som nahnevaná na celý svet. Pre Salazara!

Predstavte si to... Mohla som mať priateľov. Chodiť na normálny Rokfort. Žiť normálny život dospievajúcej čarodejnice. Mohla som navštíviť Olivanderov obchodík a vybrať si prútik. Mihom som sa pozrela na fotografiu, kde bol tento obchodík zobrazený. Mohla som sa prívetivo rozprávať s predajcom prútikov. Nie pozerať sa na jeho okovy, pokým si ma môj prútik- Javor, dvadsaťštyri centimetrov s vlasom víly v jadre- nevybral. Smiešne. Vyhŕkli mi slzy zúfalstva do očí. Chcela som to všetko zmeniť. Nechcela som môj odporný život.

Vstala som. Bola som rozhodnutá ísť opäť do podkrovia Malfoy Manoru- môjho dočasného domovu- aby som zabila nudu tohto predposledného dňa letných prázdnin. Bývala som normálne na Rokforte, ale chápete. Niekde som musela cez leto zostať.

Keď ma oviala známa vôňa zastaralého priestoru, vedela som, že som na správnom mieste. Nikto nemohol vedieť, čo tu robím. Mama už poriadne ani nechodí, keďže má pomaly už smrť na jazyku (čo by sa dalo čakať, keď už má dávno po stovke), a otec je neviem kde. I tak ho matka nemala rada. Záležalo jej len na tom, aby MacDougal mal čistú krv, čo má. Neviem či je dar alebo prekliatie, že mám meno po mame, alebo skôr po Tomovom otcovi. Nie, že by mi ho chceli dať, ale stihlo sa vryť do rodokmeňa skôr, ako som stihla zaplakať.

Mihom som prebehla očami po krabiciach. Zablúdila som až k tej úplne najzadnejšej, ktorá mala na sebe peknú vrstvu prachu. Prútikom som ju odstránila a zadívala sa do jej vnútra.

Knihy. Knihy. Listy. Opäť knihy. Nič zaujímavé. Kníh bolo toľko veľa, že sa z nich utvorila pekná hromada, teda skôr veža. Nešikovne som do nej búchla, takže sa knihy naôkol rozsypali. A v ten moment som zbadala jednu atrapu....