Zradkyňa ✔ [HP FANFICTION]

49.

Dvadsiaty deviaty jún.

Bola som nervózna.

Akurát som kráčala z Nemocničného krídla, na ceste do žalárov. Dracovi sa polepšilo, o trochu. Stále som mala jeho krvavú hruď pred očami. Bolo to hrozné, neustále som na to myslela. Už aj mne a aj jemu bolo lepšie, ale horšie bolo niečo iné...

Draco sa už týždeň zotavuje v Nemocničnom krídle a za dva dni... Za dva dni končí školský rok.

Preto som ihneď otočila svoju cestu niekam inam, presnejšie do Núzdovej miestnosti. Keď som sa do nej prešmykla a kráčala ňou, všimla som si knihy pohodenej na zemi. Keď som sa po ňu zohla, presne som vedela, aká to je kniha.

Bola to učebnica elixírov. Začudovala som sa, že čo tu môže robiť, ale keď som ju otvorila na založenej strane a pozrela sa nadol, vypleštila som očami.

Sectumsempra- na nepriateľov

Začudovala som sa. Zrejme z tadeto Harry Potter vedel to kúzlo. Vedela som o tejto knihe. Totižto som ju mala vo svojej dobe tiež. Táto momentálna mala určite lepší stav. Tá moja mala vytrhaných aj zopár strán a hlavne tú prednú. Preto som sa načiahla po prvej strane a otvorila ju tam.

Táto kniha patrí polovičnému princovi.

Polovičný princ? Nevedela som, že Snape toto používa. Zistila som to ľahko. Všetci vedeli, že Snape bol polovičný. A až zase taká blbá nie som, že si nevšimnem to písmo. Kedysi som nevedela o Snapovi takmer nič, len že bol verný služobník môjho brata a vraj ho zabil za to, že bol polovičný. Merlin vie, čo je na tom pravdy. Povzdychla som si a potom mi to docvaklo.

Snape vymyslel to zaklínadlo. Všivák jeden! Keby len vedel, že v budúcnosti bude dobrým mučiacim prostredkom. Asi by ho zrejme nevymyslel. Tak on o tom nemohol vedieť, ale keby som možno tú stránku vytrhla... zabránila by som niečomu?

Moje myšlienky sa uberali rôznymi smermi, ale aj tak som knihu s povzdychom zavrela a strčila do hábitu. Bude sa mi v budúcnosti hodiť. Nemala sa náhodou zajtra začať vojna?

Pre Salazara, hovorím to, ako keby nič. Však to je hrozné, bude sa prelievať krv a... Teším sa, keď konečne budem môcť zabiť nespočetne veľa zastancov môjho brata. A ako bonus ho zabijem tiež. To by som si v skutku užila. Možno to aplikujem. Boh vie, ale viem toľko čiernej mágie... Teším sa na môj prvý krvilačný súboj. Konečne budem môcť využiť všetky moje schopnosti!

Prišla som konečne ku skrínke zmiznutia. Keď som sa pozrela do bočného šuflíka, uvidela som tam hrčku červeného a len bodku zeléneho. Musela som to opraviť, nech zajtra prídu smrťožrúti.

Toto celé zo mňa spravilo psychopata. Už som vedela, čo sa stane, vedel o tom aj Dumbledore a ja som to brala ako nič. Ako keby si mal dať so smrťožrútmi čaj... Bola som hrozná, ale pomaly a isto som začala svoje emócie odsúvať. Nemôžem mať zľutovania s nikým. Hlavne nie s niekym, kto chodí za zadkom môjmu bratovi. To by som ich mala potýrať aj Cruciatom, ako to oni robili mne. Keď si na to spomeniem, neviem či cítim hnev alebo niečo iné. Každopádne ich pozabíjam všetkých, možno sa mi konečne uľaví.

Povzdychla som si a chytila skrínku. Pomaly som ju zavrela a čerpala z nej čiernu mágiu. Vymieňala som ju za tú moju, mocnú a brala si tú slabú, pričom som tu slabú pretvarovala na silnú. Nuž, svôj prútik mám už od piatich, z mágiou sa stretávam tak dlho, že toto s istotou nie je nič ohromné. Ja jednoducho to beriem normálne. V mojej dobe to aj normálne bolo. Pravdepodobne by na mňa všetci pozerali s otvorenými očami, keby som niečo také urobila pred nimi. Mágia sa v priebehu času posunula dosť dopredu, aj keď to bolo len dvadsať rokov.