Zradkyňa ✔ [HP FANFICTION]

73.

Severus:

Vojnové dni boli už za nami. Bol to nejaký spôsob úľavy, niečo také. Nevedel som úplne upustiť od tej myšlienky, že sa už nemusím pretvarovať a že Temný pán je mŕtvy. Nemohol som pochopiť to, že som konečne istým spôsobom voľný.

I keď som vôbec nemusel byť. Nuž, bol som na tom takmer tak zle, že som zomrel, ale Avin had Blake, vysal všetken jed z mojej krvi a poslúžil ako dobrý škrtič. Vďakabohu, niekoľko minút na to, tam prišli nejakí študenti, ktorí ma dostali do hradu. A skutočne za svoj život môžem ďakovať hadovi... Svet je bláznivý.

Keď som precitol z mojich myšlienok, uvidel som Minervu.

,,Severus," oslovila ma vážnym tónom. Nevedel som, čo sa deje, ale teraz to už nemohlo spadať do kategórie kritické.

,,Čo sa deje, Minerva?" Spýtal som sa jej na oplátku. Sedel som v Riaditeľni, nie preto, lebo by som sem patril, ale viacmenej preto, aby som si vyčistil hlavu od všetkého.

,,Chcem sa s tebou porozprávať o tvojej pozícii riaditeľa," povedala mi. Skontrolovala môj pohľad a ja som sa jemne zasmial.

,,Minerva, to miesto je tvoje. Ja to nechcem," povedal som jej. Zatvárila sa prekvapivo. Zrejme si myslela, že stále budem chcieť túto pozíciu, čož vôbec nebola pravda. Jediné, čo som chcel, bol svätý pokoj a môj zrenovovaný kabinet.

,,To vážne?" Spýtala sa ma neveriacky. S ľadovým úsmevom som na jej otázku prikývol, čož som si vyslúžil udivený pohľad. Pokrútil som nad ňou hlavou, že chcela so mnou riešiť takúto stupidnú vec, pričom to malo úplne ľahké riešenie.

Postavil som sa na odchod. Kolegyňa mi venovala úprimný úsmev, ktorý som jej ale veľmi neopätoval.

Odobral som sa do nemocničného krídla. Bola tu jedna moja žiačka, ktorá mi až príliš prirástla k srdcu, aby som ju nechal len tak odísť preč z tohto sveta.

Ava na tom bola zle, všetci to vedeli. Začala miznút, jej telo sa stávalo priesvitným, ale nikto si to nevedel vysvetliť. Dnes sme očakávali príchod jedného z odborníkov na nezvyčajné následky po boji a celkového znalca na nezvyčajne ochorenia alebo iné. Ava ho potrebovala. Potrebovali sme pre ňu to najlepšie. Sakra.

Tá jedna malá žaba mi tak prirástla k srdcu, že som si nevedel pomôcť, musel som spraviť niečo, aby sa prebrala. Keď som prišiel do Nemocničného krídla, bola tam prekvapivo Grangerová.

Uprimne som sa divil, prečo tu nesedí Draco. Bol tu neustále, sedel tu do hlbokej noci, dokonca tu aj prespával, jednoducho všetko. A ja som ho chápal. Vzhľadom na jeho rodinu a ich vzťahy medzi sebou, vedel som, že bude pre neho ťažké, prežívať niečo takéto, keď sa jedná o dôležitého človeka z jeho strany, čož bola Ava celou svojou existenciou. V živote som nevidel, aby sa tento naničhodný Malfoy správal tak, ako sa správal v prítomnosti tohto dievčaťa. Bolo to až doslova divné a udivujúce, že on sa dokázal zamilovať. A teraz to je dostatočne vidno. Ako sa na ňu pozerá, ako to prežíva, ako v každý možný moment, tu s ňou je, čakajúc, či precitne.

,,Ako jej je?" Spýtal som sa Grangerovej, keď som sa postavil pri Avinu posteľ. Bol to skutočne zlý pohľad, pozerať sa na ňu, keď takto vyzerá... bez života, so smrťou na jazyku, bledá a... Jednoducho ako keby bola mŕtva. Len s tým rozdielom, že ona žije, len sa z nej vytráca život. Alebo neviem, ako inak by som to nazval.

,,Nič moc... Nie je sa čím chváliť, ale asi sa jej nepohoršilo," povedala mi študentka. Prikývol som.

,,Keby niečo, dajte mi vedieť, Grangerová," povedal som jej, pričom ihned prikývla.