Zradkyňa ✔ [HP FANFICTION]

39.

,,Je to nebezpečné, slečná Riddlová," povedal mi tŕpko Dumbledore. Chytila som sa za vlasy.

Stála som v riaditeľni, v prostriedku noci, pretože som si spomenula, že čo sa v tento rok stane. Všetko to na mňa doľahlo a ja som musela prísť za Dumbledorom, aby som mu povedala, že tento rok zomrie. Spomenula som si na to. Aj na výuku o začarovaných predmetoch, medzi ktoré patrila aj Skrínka Zmiznutia, ktorou sa sem mali smrťožrúti dostať. Nevedela som, že kto to urobí, ale vedela som, že Dumbledore v tú noc zomrie. A musela som mu to povedať.

,,Nemôžete mi len tak prezradiť, že čo sa stane!" Rozčuľoval sa starý muž. Roztrasenými rukami som si utrela slzy na mojej pokožke a ublížene sa na neho pozrela.

,,Ale pán profesor," oslovila som ho priškrtene. Pokrútil hlavou. Ja som pre zmenu zúfalo vypleštila oči.

,,Nechcete, aby som sa každý deň budila s tým pocitom, že niečo také som vám nepovedala. Čo keď práve to je niečo, čo odštartuje vojnu? Tá zásadná vec, ktorá zmení celé pôsobenie čarodejníckeho sveta?" Spýtala som sa. Dumbledore si založil ruky na hrudi a nesmelo si ma prehliadol.

,,Zomriem, mám pravdu?" Spýtal sa ma narovinu. Vypleštila som oči a neveriecky som sa na neho pozrela.

,,Ako...?" Spýtala som sa pošepky. Slzy sa mi stále valili po tvári a ja som nevedela, ako reagovať. Bola som stále uplakaná ako malé dieťa a cítila som sa príšerne. Ale teraz som bola do toho ešte aj zmätená.

Povzdychol si a zadíval sa na mňa spoza jeho okuliarí.

,,Slečná Riddlová, je to očividné. Veľmi dobre viem úmysly jedného zo žiakov a taktiež Severus ma o všetkom informuje. Nemusíte sa báť o to, že to bude nejaký zlomový prelom. Jednoducho musím zomrieť," povedal mi vážne. Vypleštila som oči.

Takže vlastne ja som sa tu celý čas stresovala s tým, že ten muž zomrie pred začiatkom leta a on mi len tak povie, že on už o tom vie. Aj tak som v sebe mala ešte nejaký divný pocit paniky.

,,Je to v poriadku. I tak mám už svoje najlepšie roky za sebou. Takže žiadné stresovanie. Musí to tak byť. Bež spať," povedal mi unavene. Takže vlastne tento muž už je vyrovnaný s vlastnou smrťou.

,,Ale vy zomriete," ohradila som sa, ako keby mi predchádzajúce veci nepovedal. Mykol plecami.

,,Smrť je len ďaľšie dobrodrúžstvo," povedal mi kľudne.

,,Takže keď uvidím niekoho, zhotovovať niečo, čím sa sem dostanú stúpenci môjho brata, mám toho človeka nechať tak?" Spýtala som sa. Pomaly prikývol.

,,Priala by som byť ako vy. Nebáť sa vlastnej smrti," povedala som užasnuto. Jemne sa zasmial.

,,Je to ako príprava po dlhom dni spať. Viete, že to bude nadlho, ale môže sa vám niečo snívať. Nač sa báť niečoho, čo je ako spánok bez konca. Veľmi rád spím," povedal mi. Pokrútila som v úžase nad ním hlavou. Stále sa mi ale po tvári kotúľali slzy. Bola som nepokojená aj za neho.

,,Bež spať, Ava," povedal mi napokon. Pomaly som prikývla a odobrala sa preč. Vedela som, že nezaspím, i keď...

Keď som prišla do žalárov, nešla som do svojej izby. Potichu som stlačila kľúčku chlapčenských izieb a vĺzla tam. Spali ako mŕtvi, ale ja som sem išla iba kvôli jednému z nich. Napokon som nakráčala pri jeho posteľ a obzrela sa, či spia.

Bol taký krásny. Dopadalo na neho slabulinké svetlo z vody Čierneho jazera, jeho aristokratické rysy boli také nádherné, tak isto ako jeho plné pery a platinové vlasy rozhádzané na všetky strany. Bol taký krásny, uvoľnený a bezstarostný, aspoň v tomto momente. Dopriala som si chvíľku, pokým som obdivovala jeho chladnú pokožku, uvoľnenú tvár, pootvorené pery. A potom som opatrne odhrnula jeho perinu. Ľahla som si na posteľ a pritúlila sa k jeho teplému telu. Priala som si, aby sa nezobudil, ale ihneď, ako som nás prikryla, sa začal hýbať.