Zradkyňa ✔ [HP FANFICTION]

50.

Dnes mal Dumbledore zomrieť. Nebolo mi ho ľúto, skutočne nie. Zomrieť mal, uvedomoval si to a ja som si z toho nerobila veľkú hlavu. Možno. Nebola som si istá, či som až tak veľmi potlačila moje emócie, alebo mi to skutočne bolo jedno.

Ten profesor bol síce super, ale nemala som potrebu mu zachrániť život. Predsa on musí zomrieť, ako poručil aj on sám. Popravde mi ho bolo trochu ľúto, ale čo už.

,,Draco," povedala som smerom na môjho priateľa. Bol mi otočený chrbtom a hral sa, že spí, ale nemusela som sa ani snažiť a počula som, ako mu rynčali myšlienkové pochody.

Ja to nedokážem. Pre Merlina, tá skrínka je ešte pokazená, oni ma zabijú. Tak som sklamal rodičov. A teraz ma Voldemort zabije. Čo poviem Ave? Ona ma bude chcieť s určitosťou ochrániť. Budem jej klamať, že to smrťožrúti odložili alebo ja neviem...

,,Draco," oslovila som ho opätovne. Porazenecky sa na mňa pozrel.

,,Prosím," povedal mi ako keby sa nič nedialo. Zamračila som sa nad tým.

,,Draco, vieš, čo dnes musíš urobiť," povedala som. Zodvihol sa na lakťoch a pozrel sa na mňa.

,,Nie, nič sa nedeje, tvôj brat chce nakoniec zabiť Dumbledora vlastnoručne," povedal mi a nervózne sa pousmial. Zobrala som mu ruku do tej svojej a karhavo sa na neho pozrela.

,,Opravila som tu skrínku," povedala som vážne. Zamračil sa.

,,Čo? Nie, nemala si ako," povedal na protest. Pokrútila som nad ním hlavou.

,,Nemusíš sa báť, že ťa zabije. I keď by som to nedovolila, skrínka je opravená. O všetko som sa postarala. Vieš Draco, ja viem, že to je ťažké, že sa bojíš a všetko okolo toho, ale mysli na to, že Dumbledore to vie a prijal to. Zlato, ja ťa chápem, ale musíš to urobiť. Pre tvojich rodičov a pre môjho brata. Sľubujem ti, zabijem ho," povedala som mu presvedčivo. A nestihla som sa ani obrániť a pritiahol si ma tesne k sebe.

Drsno ma pobozkal na pery. Zapriadla som od mravčiaceho pocitu v mojich perách a pritiahla si ho bližšie. Práve v ten moment ma zatiahol a ja som skončila rozvalená na ňom. Keď sme sa na seba konečne pozreli, zasnene som mu vošla do vlasov.

,,Neboj sa, všetko je tak, ako ma byť," povedala som mu. Pomaly prikývol. V jeho očiach sa leskli slzy. Posmutnela som nad tým, ale chápala som ho. Chápala som ho až príliš.

Flashback:

,,Ava," povedal mi prísne. Prútik som držala ledva v prstoch, ktoré sa neskutočne chveli.

,,Urob to," popohnal ma drsne. Tŕpko som sa na neho zadívala. Nedokázala som ublížiť tej žene, aj keď mala na sebe červený náramok. Humusáčka.

,,Ava, neštvi ma, buď ty alebo ona," povedal mi a popohnal ma. Stŕpla som. Nie, nemôžem byť normálne dieťa. Ja totižto musím už v desiatich mať na rukách krv mukloodernej čarodejnice. To je niečo hrozné. Mala som chuť sa rozplakať, ale vedela som, že nemôžem. Aj za to by som dostala trest. Za všetko dostávam trest.

A tak som odhodila všetken strach a frustráciu. Všetko sa to vrátilo s vystrašeným pohľadom ženy v okovách. Jedno kúzlo a dá ti pokoj...

A tak som oproti nej zdvihla prútik a vyslovila mnou neželanú formulku. No ešte pred tým som sa na ňu ľútostne zadívala.

,,Je mi to ľúto," pošepla som snáď badateľne. A ona ma pochopila. Jemne sa pousmiala a napokon bolestne privrela oči.

,,Avada Kedavra!" Vyhŕkla som ľahšie ako Expelliarmus a v ten moment sa žena s hrkotom pút zosypala na zem bez žiadných známok života. A vtedy som sa jemne pousmiala. Mala som pocit, že potrebujem viac. Viac krvilačnosti, viac vrážd... Chcela som v momente zabíjať a vôbec som si nevedela vysvetliť, že prečo.