Zradkyňa ✔ [HP FANFICTION]

27.

V momente som sa prehrhla z nočnej mory. Nebola to nočná mora. Bola to spomienka, ktorá sa mi v hlave prehrala. Potichu som sa postavila z postele a dala si na seba veľkú mikinu. Bola som znova vyklepaná, unavená a nevyspata. Bola som jednoducho unavená zo svojho života.

Zobrala som si prútik a dvarkrát poklepkala po náhrdelníku. Svetlo ma trošku oslepilo, no rýchlo som si navykla.

Keď som prišla do klubovne, uvidela som ho. Ležal na sedačke a spal. Bolel ma pohľad na neho, už len z toho dôvodu, že on sa na mňa nepozeral. A keď sa pozrel, bol to taký opovrhlivý pohľad, že som mala chuť sa skyť pod perinu a nikdy z tade nevyjsť. Povzdychla som si a odišla z klubovne. Hrad bol tmavý a tichý. Zo stien sal chlad ako z mojej duše.

Trochu mi bolo lepšie. Mávala som tréningy so Snapom a McGonagallovou, čož mi dosť pomohlo, ale pri spomienke na hádku s Dracom mi vždy zostalo na nič. Jeho pohľady boli odporné. To akým spôsobom ma ignoroval ma štvalo. Chcela som mu to vysvetliť, ale vedela som, že by ma nepočúval. Ale stále som do neho bola zaľúbená. Nemohla som si totiž pomôcť, ale chápala som ho, že prečo sa tak zachoval. Neviem, ako by som sa ja zachovala na jeho mieste, ale mal pravdu. Mala som mu niečo povedať. Ale neskoro už plakať nad rozliatým mliekom.

Prešmykla som sa chodbou až ku schodom, po ktorých som začala stúpať. Okamžite ma oblial studený vánok. Čo som mohla čakať od toho, keď boli štyri hodiny ráno, pričom už začínal chladný november a každú chvíľu sme mohli očakávať sneh.

Dotkla som sa zábradlia. Pomaly som na neho položila jednu nohu, potom druhú, až som ho napokon preliezla. Zostala som stáť za zábradlím Astronomickej veže. Mohla som sa jednoducho zniesť dole, ladne ako fénix a jednoducho... Odletieť. Nemusela som odletieť aj fyzicky. Stačilo by mi len psychicky. Fyzicky by som si predstavovala jedine tak tvrdý dopad na trávnik a následovná smrť.

Skutočne som si to istým spôsobom priala. Merlin vie, možno som už niečo zmenila v budúcnosti čarodejníckeho sveta. Keby som zomrela, uľavilo by sa mi.

Presne mi po hlave behali myšlienky na to, že by som chcela už pokoj, ale zároveň som chcela bojovať a ukázať sa môjmu bratovi. Bolo by to úžasné, len tak zo dňa na deň zmiznúť a nikdy sa nevrátiť, že by o mne nikto viac už nepočul. Ale klamala by som, keby som povedala, že by som nechcela, aby si o mne ľudia hovorili. Aby som sa im zapísala do mysle.

Pomaly som zatvorila oči a cítila, ako mi chladný vietor udiera do tváre. Líca som musela mať červené, ale bolo mi to jedno.

Myslela som na to, ako by som sa pomaly pustila. Padala by som, padala a až by som dopadla na zem. Bola by som mŕtva, ale na perách by mi hral úsmev už len z dôvodu, že by som bola vďačná za všetko, čo som v tomto svete a čase zažila.

Zažila som priateľstvo. Zábavu s priateľmi, smiech, slzy šťastia a iné blbosti, ktoré som s nimi podnikla. Nemala som nikdy priateľov. Všetci sa ma báli čo i len osloviť. Ako keby v momente, kedy by ste vyslovili moje meno, by ste mali vzplanúť za nejaký hriech. Zo začiatku som sa na tom smiala, no časom som zistila, že som po svojom boku nemala nijakého priateľa, ktorý by mi pomohol v zlých časoch. Ktorý by sa so mnou rozprával, smial, no dokázal by ma pochopiť a poradiť mi. Mala som Hermionu. A tak som bola za tú Chrabromilčanku rada, že som sa predsa musela usmiať cez slzy, ktoré sa mi hromadili na pokožke.

Zažila som zamilovanie. Myslela som si, že ohľadom Scorpiusa som bola zamilovaná pubertiačka, ale nebola to pravda. Práve Draco Malfoy bol ten, do ktorého som sa nejakým spôsobom zamilovala. A bolo mi tak ľúto, že sa náš vzťah neposúval. Tak veľmi som chcela okúsiť jeho pery. Chcela som sa s ním obímať, chcela som s ním spať v jednej posteli, aby sa nám nesnívali nočné mory. Ale všetko to pokašľala Pansy.