Zradkyňa ✔ [HP FANFICTION]

7.

Mala som pocit, že bežím. Nebol to bežný pocit, ani pohľad. Bežala som cez les, moje nohy boli o niečo ťažšie, ale bežala som po všetkých štyroch, nie len po nohách. Nevedela som, čo sa deje. Moje vlasy boli ťažšie a ja som sa cítila mohutnejšia.

Pretrhla som sa z tejto predstavy. Bola som celá spotená, srdce mi búšilo. Mala som taký divný pocit. Do samého rána som nezaspala. Stále som totižto mala pocit, že sa so mnou niečo deje. Moje zmysly boli rýchlejšie a obratnejšie. Nevydržala som to a vstala. Bolo asi pätnásť minút pred začatím raňajok, takže som sa odobrala do kúpeľne a z nej rovno do Veľkej Sieňe. Neustále som sa obhliadala, pretože moje uši boli, neviem prečo, neskutočne citlivé.

Prišla som do Veľkej Sieňe a nadurdene sa posadila. Nemala som na nič z tohto chuť, čo tu bolo. Potrebovala som nejaké mäso. Až teraz som si všimla, aké mám veľké nechty. Na um mi zišlo, že by som si ich mala ostrihať, no to už som vypálila z lavice a začala sa náhliť do kuchyne, o ktorej som sa dozvedela už dávnejšie.

Pálila som ako mysle zbavená.

Vrútila som sa tam, pričom sa na mňa škriatkovia vystrašene pozreli.

,,Prosím, dajte mi nejaké mäso," povedala som naliehavo. Škriatok bol vystrašený, ale i tak mi do rúk dal kus upraženej slaninky. Dala som si ju do úst, ale nechutila mi.

,,Mäso... Surové mäso, prosím," zahňučala som. Škriatok utiekol niekde preč, pokým som si sadla na stoličku pristavenú pri mne. Keď mi doniesol veľký kus krvavého mäsa, labužnícky som ho zobrala do rúk. Normálne by som sa znechutila, no teraz mi to prišlo ako najväčšia lahôdka na svete. Začala som mäso trhať zubami ako šialená. Tak som bola hladná. Nevedela som sa ho nabažiť. Mäso som ťažko prežúvala, pričom sa na mňa škriatkovia znepokojene pozerali. Keď som dojedla mäso, spokojne som sa oprela o stoličku. Bolo to chutné. Škriatkom som poďakovala a odobrala sa do svojej komnaty.

Nevedela som, čo sa práve stalo, ale bola som sakra z toho znepokojená, že som musela nejako zamestnať moju myseľ.

Zistila som, že je víkend. Možno preto som bola všade sama. Keby nebolo toho sna, mohla som spať aj dlhšie. Nadurdene som so sebou šľahla do prikrývok. Zobrala som si do rúk nejakú knihu a začala si ju čítať.

Prečítala som snáď všetko, čo som mala vypožičané z knižnice. Medzitým už aj baby vstali, no nijakú pozornosť mi nevenovali. Mohlo mi byť tak jedenásť hodín, keď som sa vybrala do knižnice po ďaľšiu várku kníh. Začalo mi byť neskutočne zle. Vystúpila som z obrazu, no hlava sa mi tak zatočila, že som sa musela oprieť o stenu chrbátom. Bola chladná, ale môj žalúdok, ktorý bol na vode, mi to neutíšilo. Mala som pocit, že sa buď dovraciam alebo zosypem na zem.

,,Ale ale, humusáčka, čo tu stváraš?" Spýtal sa ma pohŕdavý hlas. Momentálne som nemala na jeho podpichy náladu. Dýchala som zhlboka, snažiac ukľudniť moje telo i myseľ.

,,Ešte si aj hluchá, Gauntová, počuješ?" Znova sa ozval. Nemala som čas na Malfoya a jeho vtípky.

,,Haló, počuješ?" Zasyčal znova. Nevnímala som ho.

,,Gauntová, naháňaš mi strach, čo s tebou je?" Povedal. Vtedy som konečne rozlepila oči a pozrela sa to tých jeho. Vyzeral skutočne znepokojene. Mal na sebe krásne čierne sako a povedala by som, že aj vyzerá dobre, ale teraz ma skutočne zaujímalo niečo iné.

,,Malfoy," šepla som a chytila sa ho za plecia. Trochu sa začudoval, no dotyk mi opätoval. Mne sa zatočila hlava a skôr, ako som ho stihla povracať som odpadla a to rovno do jeho teplého náručia.

...

,,Slečná..." niekto so mnou pomykal, takže som napokom rozlepila oči. Môj žalúdok bol na vode, ale bolo mi podstatne lepšie.