Zradkyňa ✔ [HP FANFICTION]

41.

,,Draco," oslovila som ho, keď sme ruka v ruke kráčali Núdzovou miestnosťou. Letmo sa na mňa pozrel, že ma počúva. Povzdychla som si.

,,Nemusíš sa triasť," povedala som mu opatrne. Zrejme na neho opäť prichádzal ten pocit úzkosti, ktorého som ho chcela zbaviť, ale nevedela som ako.

,,Ja sa netrasiem," zahundral. Opäť som si povzdychla a pozrela sa na neho. Donútila som ho, aby zastal a tým pádom sa mi aj pozrel do očí. Zo začiatku sa vyvaroval môjmu pohľadu, ale potom sa porazenecky pozrel do mojich zelených očí.

,,Chveješ sa. Čo sa deje?" Spýtala som sa so so zvrašteným obočím.

,,Pre Merlina, Draco, držíme sa spolu za ruky, takže cítim, ako sa ti chvejú. Nemusíš mi klamať, veď vieš, že ja ti pomôžem s čímkoľvek, čo ťa bude trápiť. Som tu pre teba vždy," dohovorila som mu. Prehrabol si vlasy a založil si ruky na hrudi, čiže tým pádom tú moju pustil.

,,Kašlime sa na tú skrínku dnes," povedal mi napokon. Prikývla som.

,,Čokoľvek, čo si budeš priať," povedala som mu smelo. Jemne sa na mňa usmial a začal kráčať z miestnosti preč. Potom ma ale upútalo niečo blištiace sa, z malej krabičky ležiac na stolíku. Zamračila som sa a prišla k tomu. Zvedavosť ma opäť prekonala.

Keď som pomaly odkryla vieko nejakej čudesnej skrínky, uvidela som krásny šperk. Bola to korunka, ako keby diadém možno? Mal krásne modré drahokamy v sebe, nad čím som sa usmiala. Keď som ho dotkla, zacítila som vlnu niečoho nepoznaného.

Videla som ženu, zhovárajúcu sa s mužom s hnedými až čiernymi vlasmi. Žena sa smiala a povoľky si usrkla z čaju, ktorý vyzeral, že nezachutil. Chytila sa za hruď, tváriac sa, ako keby mala prísť o život, ale to sa skutočne dialo. Zrazu z ničoho nič sa jej začala s úst valiť pena. Oprela sa o stôl a napokon sa zrútila na zem. Jej telo bolo v kŕči, pokým sa muž nepostavil a nezohol sa k nej. Keď zdvihol svoj zrak a uvidela som jeho oči, zhrozila som sa. Tie oči som poznala tak dobre. Bývali vždy také chladné. A aj tento raz sa na ženu pozerali s chladom. Po tom, ako sa ujistil, že žena skonala, vytiahol z vrecka práve ten diadém. A vtedy z jeho tela vyšiel tmavý tieň, niečo ako kúsok najšpinavšej duše a votrel sa do vnútra diadému. Započula som hrdeľný výkrik. A ani si neuvedomila, že ja som tá, ktorá kričí.

V sekunde som od diadému ustúpila a potkla sa, takže som padla na zadok, celá vystrašená z toho, že čo sa práve teraz stalo. Na zemi som pocítila, že sa chvejem a po pokožke sa mi rynú slzy. Dýchala som z hlboka, keď v tom si ku mne čupol Draco.

,,Ava?" Spýtal sa ma vystrašene. Zrejme videl, v akom rozpoložení som. Smrkla som a pozrela sa do jeho očí.

,,Čo sa to stalo?" Spýtala som sa zmätene a prehrabla si vlasy. Neisto sa na mňa zadíval.

,,Neviem, jednoducho si kráčala za mnou a zrazu z ničoho nič si prišla k tomu stolu a asi o päť sekúnd zakričala," povedal mi so zvrašteným obočím.

,,Takže ty si to celé nevidel?" Spýtala som sa chvejúcim sa hlasom. Pokrútil hlavou.

,,Čo som mal vidieť? Čo si videla, Ava?" Spýtal sa ma nespokojne.

,,J-Ja neviem," povedala som trasľavo. ,,Videla som jednoducho muža a ženu. Potom ten muž zrejme otrávil tú ženu a potom sa z neho niečo uvolnilo, ako keby nejaký duch alebo ja neviem čo to bolo... A ten muž, Draco, a ten muž..." povedala som vystrašene a prikryla si ústa rukou.

,,Čo ten muž?" Spýtal sa ma, keď som bola ticho. Pozrela som sa do jeho očí a prehĺtla tú hrču v mojom hrdle.

,,Mala som pocit, že to bol on... Že to bol môj brat," priznala som sa potichu. Draco na mňa vypleštil oči.