Zradkyňa ✔ [HP FANFICTION]

2.

,,Nie!" Zakričala som zúfalo, keď sa zlatistá vec roztrieštila pred mojimi očami. Klesla som na kolená, plná zúfalosti. V očiach ma zaštípali slzy a mňa zrazila na kolená panika. V zmätku som do rúk zobrala posledné kúsky časovratu. Chcela som si schovať jeho kúsky niekde, ale uvedomila som si, že stále mám na sebe hábit z budúceho Rokfortu. Švihom prútika som sa prezliekla do jednoduchých čierných kúskov môjho obvyklého šatníka. Totižto sme nemohli nosiť nič iné ako čiernu. Keď som si schovala časovrat do kabátu, neveriacky som sa oprela o zem rukami. Nevedela som, čo sa deje a ani, kde som, v akom roku.

,,Ehm, si v poriadku?" Zaznel na mňa cudzí hlas z hora. Zaklialala som. Niekto si ma všimol.

Keď som zdvihla pohľad nahor, pozerala sa na mňa nejaká dievčina. Jej vlasy boli strapaté a farbou hnedé ako jej oči. Opatrne ma chytila za ruku a postavila. Trochu ma oprášila. Boli sme sledované ešte jedným párom očí. Chlapec s ryšavými vlasmi napokon prehovoril.

,,No poďme, Hermiona," popohnal dievčinu. Nakoniec sa na mňa usmiala a chystala sa odkráčať za chlapcom, lenže ja som ju zastavila.

,,Prosím ťa," začala som. Obrátili sa. ,,Potrebovala by som ísť za riaditeľom, lenže neviem kam presnejšie."

S chlapcom sa na seba začudovane pozreli, ale nakoniec prikývla. Začala som pozdĺž nich kráčať do hradu.

Bola som v nemom úžase. Rokfort vyzeral inak, ale vlastne tak isto. Žilo to tu, vládla tu príjemná atmosféra a skutočne by sa tento Rokfort dal považovať za miesto, kam by ste radi chodili.

,,Rovno schodami, veľká socha, heslo je Citrónový Drops. Ak nie, skús Karamelky. Inak neviem," usmiala sa na mňa a potom aj s chlapcom odišli do Veľkej siene. Povzdychla som si a vybrala som sa cestou, ktorú mi poradila. Stúpala som po schodoch a obhliadala sa, pretože toto bol úplne iný Rokfort, ako som poznala. A bola som z toho v nemom úžase.

Keď som sa ocitla pred spomínanou sochou, zastala som.

,,Citrónový Drops," povedala som. Nič sa neudiali. ,,Karamelky," skúsila som po druhý raz. V ten moment sa socha začala pohybovať a postupne na nej vytŕčalo schodisko. Neisto som začala kráčať nahor, až som sa ocitla pred dverami. Premkol ma strach, no i cez to som pomaly zatlačila dvere.

Mohla som mať moment prekvapenia, lenže dvere sa otvorili s protestujúcim škriepotom. A v momente sa na mňa otočilo nespočetne veľa párov očí.

Asi som vychytala učiteľskú stretávku.

,,Študenti majú byť zhromaždení vo Veľkej Sieni!" Zasipela na mňa McGonagallová. Bola jediná, ktorú som spoznala. Vrások mala o niečo menej, no stále sa podobala na tú ženu, ktorú som pred nedávnom ešte videla. Trochu som stŕpla na mieste.

,,Ale ja nie som študentka," povedala som opatrne. Starý muž sa na mňa zadíval svojim mystickým pohľadom spoza polmesiačikových okuliarov.

,,Tak kto ste?" Spýtal sa. Vydýchla som si. Moje vnútro sa chvelo, pretože som vedela, že im idem zdeliť niečo veľmi odvážne.

,,Moje meno je Ava," začala som opatrne. ,,Celým menom Ava Marvolo Riddlová," zamrmlala som. A v momente mojim smerom bolo minimálne tucet vztýčených prútikov. Rýchlo som dala ruky do obranného gesta. Premkol ma strach, ale vedela som, že oni by mi nič nespravili. Teda pochybovala som len pri profesorovi s čiernymi mastnými vlasmi a orlím nosom.

,,Prosím, smiem hovoriť s profesorkou McGonagallovou a pánom riaditeľom? Osamote?" Spýtala som sa potichu. Starý muž, na ktorého spočinulo množstvo zrakov napokon tŕpko prikývol a zadíval sa na jeho kolegov okolo seba.