𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 48|

MAX

,,Som tu, pretože som Vianoce nechcel tráviť bez teba. Som...som proste tu."

Ryšavá prikývla a odstúpila od dverí, aby som mohol vojsť. Rátal som s možnosťou, že by ma vidieť nechcela. Občas som skutočne pochyboval o tom, či som ju poznal dosť dobre, ak som si myslel, že moja ryšavá by ma jednoducho dokázala odkopnúť. Iba tak, bez toho, aby na to mala väčší dôvod, ako ten, že som ju posledný týždeň ignoroval.

,,Som rada, že si tu," potvrdila pravosť mojich slov a nervózne sa chrbtom oprela o sivú stenu priestrannej chodby.

Cítil som, ako mnou emócie po jej slovách okamžite zamávali. Viac, akoby som si skutočne chcel priznať. Urobil som prudký krok dopredu, aby som si ju mohol privinúť ku sebe. Konečne sa tak nadýchnuť jej nádhernej malinovej vône.

,,Krásne voniaš," vypustil som svoje myšlienky do priestoru medzi nami. Toho priestoru, ktorú sa mi teraz zdal neprekonateľne veľký.

,,Voniam stále rovnako," nervózne sa zasmiala. Bola presne taká, ako som si prial. Dúfal som, že potom všetkom doma nájdem stále moju ryšavú. Roztomilú, nádhernú, moju...

Nahol som sa bližšie ku nej a prstom jej prešiel po tvári posiatej pehami. Trochu pokrčila nosom a ja som sa musel ovládnuť, aby som ju neprirazil celou silou na stenu a nepretiahol ju priamo tu. Nikdy som jej to nepovedal, no toto gesto ma privádzalo do šialenstva. Presne tak, ako jej ohnivé vlasy, ktoré mala teraz zviazané do voľného vrkoča. Na konci ho mala zopnutý červenou stuhou, ktorá jej siahala takmer po pás. Niekoľko kučeravých prameňov jej padali do očí a ja som tak mal ďalší dôvod, aby som sa jej mohol dotknúť. Nenápadne. Jednoducho som jej ten prameň musel zastrčiť za ucho.

,,Chýbala si mi," priznal som zlomene a čelom sa oprel o to jej.

Na nič sa nepýtala. Mlčala, začo som bol vďačný. Nemal som chuť vysvetľovať jej, že som posledné dni nerobil nič iné, ako podliehal vlastnej sebaľútosti. Nechcel som priznať, že som, ako jej kamarát, priateľ, nech to bolo čokoľvek, úplne zlyhal. Nechcel som priznať, že som sa viac hneval na seba, ako na ňu. Na to, že som ju nedokázal ochrániť. Že som tam nebol keď to skutočne potrebovala. Že mi nedôverovala natoľko, aby ma nechala zachrániť ju. Najhoršie na tom všetkom bolo, že som netušil, či by som ju zachrániť dokázal.

,,Naši už spia," zašepkala a ja som pomaly odtiahol tvár od tej jej.

Iste. Neuvedomil som si, že už je toľko hodín. Neplánoval som prísť. No sedieť v obývačke domu, ktorý som z duše nenávidel a myslieť na jediného človeka s ktorým by som na Vianoce byť chcel stačil na to, aby som sa konečne pozbieral.

Chytila moju ruku a potichu ma viedla schodmi priamo do jej izby. Cestou som nazrel do obývačky, kde sa vynímal obrovský vianočný stromček a pod ním kopa darčekov, ktoré stále neboli rozbalené.

Spomenul som si na posledné Vianoce s mojimi rodičmi. Vždy som Vianoce miloval. A tiež si pamätám, že sme si darčeky rozbaľovali hneď po večeri.

Posadili sme sa na posteli a ja som zo seba konečne zhodil tmavomodrú bundu s béžovou kožušinou. Nebola príliš hrubá no vzhľadom na teplotu, ktorá von panovala to ani nebolo potrebné. Skôr, než som však bundu zložil na stoličku vedľa, vytiahol som z nej malú krabičku červenej farby a vložil ju ryšavej do ruky.

,,Čo je to?" prekvapene zodvihla pohľad mojím smerom a krabičku si v ruke prehadzovala, akoby to bola časovaná bomba.

,,Sú Vianoce. Myslela si si, že pre teba nemám darček?" uškrnul som sa a zatváril sa naoko urazene.