𝐙𝐎𝐄 ✅

BONUSOVÁ KAPITOLA

ZOE

,,No tak, nasadni."

,,Nie," pokývala som rozhodne hlavou.

,,Do riti, Cliffordová. Snáď si si nemyslela, že keď mi kúpiš motorku, bude v garáži zapadať prachom. Chcem sa na nej konečne previesť a chcem, aby si išla so mnou," nevzdával sa Max posadený na červenom tátošovi.

,,Pred chvíľou si sa na nej previezol. A vyzeralo to strašne," striasla som sa pri tej predstave.

,,Išiel som maximálne osemdesiat," pokrútil s úškrnom hlavou.

,,To sotva..."

,,Nasadni, inak ťa na tú motorku posadím nasilu."

,,Naše dieťa bude sirota. Prisahám bohu," zavrčala som, keď som sa neochotne odlepila od zeme a pomaly sa presunula k motorke.

Maxovi by som za jeho víťazoslávny úsmev najradšej vlepila facku. Opatrne som sa posadila za jeho chrbát a rukami pevne obopla jeho telo ešte skôr, než vôbec stihol naštartovať.

,,Bude to presne také, ako keď som ťa viezol na mojom červenom bicykli. Pamätáš?" opýtal sa, čím vo mne vzbudil staré spomienky a ja som mala ešte väčšiu chuť znovu zliezť.

,,Ten bicykel nešiel dvesto," zavrčala som.

,,No, keď sme išli tým kopcom, nedal by som zato ruku do ohňa," zasmial sa a ja som pretočila očami. ,,Keby si videla tie iskry ktoré vtedy..."

,,Max," napomenula som ho a telom sa ešte viac pritlačila na to jeho. ,,Ak nechceš, aby som si to rozmyslela, poďme," vydýchla som a prudko privrela oči.

,,Bude sa ti to páčiť. Sľubujem," povedal s úsmevom a zvuk motorky razom prehlušil všetky okolité zvuky.

Všimla som si, že Max pozeral do okna a následne zamával malej Ivy, ktorá nás sledovala spoza záclony. Možno by som tiež zamávala, ale nemala som dosť odvahy na to, aby som sa pustila jeho tela.

,,Prilbu," natočil sa telom ku mne a podal mi žltú prilbu, ktorú mal zavesenú na volante. Následne si na hlavu položil svoju - čiernej farby.

Motorka sa plynulo odpichla od cesty a ja som si hlavu oprela o Maxov pevný chrbát. Idylka však trvala len krátko. Max prudko pridal plyn a motor hlasno zaburácal.

,,Spomaľ!" zrevala som, no bolo to úplne zbytočné. Max ma počuť nemohol. No možno len nechcel.

Po chvíli som však pochopila prečo. Pochopila som, prečo ma nútil nasadnúť na tento pekelný stroj spolu s ním. Odtiahla som sa od jeho tela a oči otvorila dokorán aj napriek vetru, vďaka ktorému mi slzili.

Max odbočil na cestu, ktorá viedla na farmu vzdialenú približne päť kilometrov. Vedela som to, pretože ma sem ako malú občas rodičia zobrali. Chceli mi tým vynahradiť zvieratá, ktoré mi nikdy nedovolili. Spomínala som na malé poníky ktoré mali na farme a ja som sa na nich mohla povoziť. Myslím, že to bol jeden z najšťastnejších dní, aké som ako malé dieťa zažila. Možno dokonca lepší, ako dovolenky pri mori raz ročne. Čím som bola staršia, tím sa aj tie dovolenky stávali čoraz väčšou raritou.

Míňali sme stromy, ktoré v rýchlosti tvorili len zelenú šmuhu. Napriek tomu som si jazdu aj napriek prvotnému strachu začala užívať. Cítila som svoj vrkoč, ktorý sa mi zbesilo metal na chrbte a napínajúce sa svaly na tom Maxovom pri každom manévri s motorkou.

Max mierne spomalil a stroj nasmeroval na lesnú cestičku, ktorú by som v inom prípade prehliadla. Prešli sme niekoľko desiatkov metrov, keď Max motorku odstavil a otočením kľúču sa lesom znovu nieslo ticho.