_______________________________________
Vedieť o tom, že budem čoskoro mŕtvy je tá najdôležitejšia vec v mojom živote, ktorá mi pomohla spraviť veľké rozhodnutia. Mať na pamäti, že zomriete je ten najlepší spôsob, ako sa vyhnúť obavám, že máte čo stratiť.
_______________________________________
❤
Skôr, než začneme, vás chcem privítať pri novom príbehu a musím sa priznať, že sa veľmi teším a pevne verím, že sa mi podarí podať ho presne tak, ako si predstavujem. Zároveň verím, že sa vám bude páčiť a budete ma ním sprevádzať rovnako, ako tými predošlými. Pretože bez vás by písanie nemalo zmysel. Pre mňa určite nie.
Zároveň vás chcem upozorniť na fakt, že príbeh bude písaný klasickou formou, takže očami hlavného hrdinu, no túto prvú - uvodnú kapitolu, som sa rozhodla ponechať takto. Ľúbim vás a teším sa na vás.
❤
Trailer ku príbehu nájdete na mojom IG : yllil_w
_______________________________________
,,A teraz ty, Max!" zvýskla Elizabeth.
,,Mama, nie," oponoval chlapec s tmavými vlasmi, ktoré mu neposlušne padali do tváre.
,,Keď si šťastný, tlieskaj rukami," zopakovala mama už snáď po stý krát a mladší chlapec posadený v auto sedačke vedľa svojho šestnásťročného brata veselo zatlieskal rukami.
Dokonalá rodina.
Aj tak by sa dalo nazvať súžitie ľudí, ktorí sa práve vybrali na rodinný výlet k neďalekému jazeru.
,,Max, spieváááj," dožadoval sa svojho len päť ročný Nathan a tlieskanie malých ručičiek nabralo na intenzite.
Max nesúhlasne pokýval hlavou a tvár otočil späť k oknu, odkiaľ mal dokonalý výhľad na malé mesto, ktoré obýval po celý svoj život.
Mesto, ktoré svojou štruktúrou, počtom obyvateľstva či vzhľadom, ani zďaleka nepripomínalo rušné veľkomesto.
A Max, rovnako, ako zvyšok rodiny svoje mesto miloval. Bolo to dokonalé miesto pre malú, šťastnú rodinu, akú všetci štyria v dokonalom súlade tvorili.
Zrazu však bolo čosi iné. Max bol iný. Len minulý mesiac oslávil svoje šestnáste narodeniny, čím sa z neho stal plnohodnotný pubertiak. Už viac nebol ten malý chlapec, ktorý by sa tak nadšene zúčastňoval hier so svojím mladším bratom. Už ho nebavilo spievať si počas nezáživnej jazdy cestou na rodinný výlet.
Max nebol zlý brat. Dokonca, ani syn. Ba práve naopak. Jednoducho už nebol tým malým chlapcom, ktorým bol donedávna. Akoby to bolo len včera, keď sa s otcom naháňal po ich nie príliš veľkej, no ani zďaleka nie malej záhrade.
Max sa náhlil po trávniku a nemotornými malými nôžkami prepletal, akoby mu išlo o život. Bol presne vo veku svojho brata, no dokonale si na ten deň pamätal. No možno to bol len akýsi výplod jeho fantázie, ktorú mal vždy dokonale vyvinutú. Možno, až príliš.
Svedčili o tom desiatky fantasy kníh, ktoré stále zdobili jeho izbu a zapĺňali každú voľnú policu. Na rozdiel od Nathana si presne pamätal na deň, kedy sa rozhodol naučiť sa čítať.
Ani zďaleka nechcel počkať na deň, kedy konečne nastúpi do školy. Túžil len potom, aby konečne nemusel byť odkázaný na čas, ktorý si rodičia nájdu, aby mu mohli čítať z jeho obľúbených kníh tie pútavé príbehy, ktoré ho dokázali už po prvých vetách preniesť do neprebádaného sveta umelo vytvorenej fantázie. Oh, aký nádherný ten svet bol.
Dnes už neplatí ani jedno z toho. Puberta a hormóny dokonale ovplyvnili každú bunku Maxovej mysle a veci, ktoré mu len donedávna prinášali pôžitok teraz upadli kdesi do zabudnutia a nahradili ich nové - iné.
Max hľadal nové dobrodružstvá a tiež, hľadal sám seba. Presne tak, ako každý dospievajúci chlapec v jeho veku.
,,Mami, Max nechce spievať," nevzdával sa Nathan a malou pästičkou si buchol po kolienku.
Mama svoj trup natočila smerom ku chlapcom a pobavene si prezrela tvár mladšieho syna, ktorý statočne zadržiaval slzy, ktoré sa mu rinuli do modrých belasých očí.
,,Aký si rozkošný," rozplývala sa a aby sa mohla natiahnuť za uplakanou tvárou, musela sa oslobodiť zo zovretia pása.
Max sa naďalej sústredil na mihotajúcu sa cestu za oknom a scéna, ktorá sa aj jeho malým pričinením odohrala v aute mu úplne unikla. Oddával sa svojmu svetu a v mysli si prehrával, ako lepšie by mohol stráviť víkend.
Možno s priateľmi, ktorých poznal zo školy. Mal veľa priateľov a dokonca sa páčil aj dievčatám. Plne si to uvedomoval a tiež fakt, že sa mu páčia tiež. Najväčší problém v jeho pubertálnom živote predstavovala práve skutočnosť, že si nedokázal vybrať. Akosi sa mu všetky tváre zlievali dokopy a nedokázal si predstaviť, že jedno z tých dievčat by pre neho malo byť to pravé. Presne tak, ako to vždy hovorievali jeho priatelia. Každý predsa hľadal tú pravú. Max však ani len netušil čo to slovo môže znamenať.
Isteže, ako by aj mohol. Ešte stále bol len dieťa, aj keď si to v tom momente nepripúšťal. Cítil sa starší a silnejší, ako kedykoľvek pred tým.
,,Pozri, pozri na neho," zvolala mama a nabádala otca, aby si prezrel grimasu, ktorú malý Nathan práve vystrúhal.
A Nathan starší, ako dokonalý manžel a otec rodiny si výnimočnú sekundu zo života svojho syna nemohol nechať ujsť.
Hlavu natočil dozadu a jeho tvár v sekunde nadobudla šťastie obludných rozmerov. Tak veľmi mal svoje deti rád a tak veľmi sa dokázal tešiť každej maličkosti, ktorá bola pre neho napriek jej malichernosti tak podstatná.
S úsmevom na perách žmurkol na chlapčeka v sivej autosedačke a to bol presne moment, kedy na svojho syna uprel pohľad posledný krát. Presne tak, ako na svoju manželku, ktorá sa vďaka odopnutému pásu so svojou rodinou rozlúčila, ako prvá.
Aspoň tak to vtedy uvádzala lekárska správa. Mohol však niekto po zrážke s kamiónom vôbec tušiť kto zo štvorčlennej posádky umrel ako prvý? Mohli však tušiť kto mal ako jediný z posádky šťastie. Bol to práve Max, koho zachránil jeho vlastný svet do ktorého sa počas jazdy ponoril.
YOU ARE READING
𝐙𝐎𝐄 ✅
Romance,,Si všetko čo mám." ,,Tak už nemáš nič." Bol trpký, ako nedozreté ovocie v záhrade plnej sladkých plodov. Napriek tomu dala prednosť zelenému jablku, pred červeným. Jej červené vlasy pripomínajúce oheň, verzus chlapec, ktorý sa vymyká bežným ideálo...
