𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 30|

ZOE

Návrat do školy po víkende, akým bol tento nebolo jednoduché. Okrem toho, že som sa s Maxom nerozprávala takmer celú cestu autom, Kara nás ráno nečakala na obvyklom mieste. Potom, ako som si od nej v mobile našla najmenej dvadsať neprijatých hovorov, rozhodla som sa jej doma zavolať. Na moje hovory ani správy však neodpovedala.

Zastavila som sa pred dverami triedy, takže do mňa Max odzadu vrazil. S nadvihnutým obočím si ma prezrel a natiahol sa po kľučke, no hneď som ho zastavila.

,,Čo je, ryšavá?" pokrútil zmätene hlavou.

Na tvári mal svoj typický úškrn, ktorý mi však tento krát neprišiel ani trochu vtipný.

,,Čo povieme Kare, ak sa bude pýtať? Určite sa bude pýtať. Vlastne...možno s nami ani neprehovorí," odvetila som zúfalo, no Maxov úškrn z tváre stále nemizol.

Nepekne som na neho zazrela a ruky si prekrížila na hrudi.

,,Ryšavá, upokoj sa do riti. Je to naša kamoška. Som si istý, že nech povieme čokoľvek, napokon ju to prejde. Kara sa nikdy nedokáže hnevať príliš dlho," pokrčil plecami a skôr, než by som stihla protestovať ma postrčil do triedy.

Pomalými, mučivými krokmi som kráčala ku miestu, kde sedela Kara a o čomsi sa bavila s Ayshou. Mala dobrú náladu, no bola som si istá, že len do momentu, pokým sa vedľa nej neposadím ja.

V momente, ako ma Aysha zahliadla, postavila sa z môjho miesta a s úsmevom na perách sa presunula späť ku Reyne, ktorá si hlavu podopierala rukou.

,,Ahoj," odvetila som opatrne a pomaly sa posadila.

Akoby som sa bála, že na mňa čochvíľa vytiahne nôž a prebodne ma ním. Nad touto myšlienkou som musela pokrútiť hlavou.

Pre boha, Zoe. Vzchop sa konečne!

,,Ahoj," odvetila s úsmevom a mne div nevypadli oči z jamiek.

Okamžite som sa natočila za Maxom, ktorý si práve z tašky vyberal svoj univerzálny zošit na všetky predmety. Nevšimol si ma, a tak som bola nútená svoj pohľad presunúť späť ku Kare. Podozrievavo som si ju prezerala. Usmievala sa až príliš dlho. Bola som si istá, že som ju nikdy pred tým nevidela takúto spokojnú. Väčšinu času nadávala na celý svet, no tento krát úplne žiarila.

,,Deje sa niečo?" opýtala som sa a s prižmúrenými očami čakala, že to tento krát príde.

Vybuchne, ako sopka, ktorá si len dávala načas, aby bola ešte intenzívnejšia.

,,Nie, čo by malo?" pokrčila plecami naďalej sa usmievajúc, ako slniečko na hnoji.

Nezdalo sa mi to. Nezdala sa mi celá táto situácia, a tak som sa len otočila smerom ku tabuli a hlavu si podoprela rukou. Na chrbte mi po chvíli pristálo čosi tvrdé, takže som bola nútená skontrolovať, kto sa zabáva na môj účet.

Bol to Max, ktorý si z papiera práve vyrábal ďalšiu guličku, ktorú mi plánoval hodiť do chrbta. Otrávene som pretočila očami, no Max kývnutím hlavy ukázal na Karu, ktorá sa bez slova dívala kdesi do neznáma. Len som pokrčila plecami, čím som mu dala najavo, že sa vlastne nič nestalo a otočila som sa späť ku tabuli. Nezáživný deň v škole sa mohol začať.

~

,,Ahoj, Kara. Tak čo, ako ide život?" drgol do Kary Max, keď sme sa usadili v jedálni.

Neuniklo mi, že Max práve nazval Karu – Karou, čo sa nestávalo príliš často. A rovnako tak mi neunikol fakt, že Kara si toho vôbec nebola vedomá. Celý deň bola v oblakoch a okrem mobilu sa nedokázala sústrediť na nič iné.