𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 13|

ZOE

,,Myslím, že som sa vyjadril dosť jasne. Dnes som si sem prišiel dať pivo a nič viac," precedil cez zuby Max.

Stále som nerozumela o čom sa Lola, ak sa tak skutočne volala s Maxom baví. A tak som sa tvárila, že tam vlastne nie som. Pomaly som si odpíjala z piva, ktoré mi medzi časom udrelo do hlavy a prihlúpo sa usmievala.

,,Ako chceš," odvrkla Lola a prudko zoskočila z barovej stoličky.

Následne sa cez dav ľudí predrala až ku pódiu, kde sa medzi časom rozložila kapela, pozostávajúca z troch členov. Jeden z chlapcov, odetý do čierneho oblečenia z vlasmi po pás sa usadil za bicie. Ďalší dvaja, oblečení do podobného štýlu si práve zapájali svoje basgitary.

Lola sa vyštverala priamo na pódium a jednému z chlapcov čosi zašepkala do ucha, načo pohľadom zablúdil do davu ľudí, až napokon skončil priamo na mne a Maxovi. To ale on vidieť nemohol, keďže si práve objednával ďalší pohár piva.

,,Práve sa mi do uší dostalo, že pri bare sedí Max Clifford rozhodnutý, že si s nami dnes nezahrá," ozvalo sa hrubým hlasom v mikrofóne a Max pomaly tvár otočil smerom ku pódiu, kde stála Lola a doširoka sa usmievala.

,,Mrcha," precedil cez zuby a z piva si doprial poriadny dúšok.

,,Max, Max, Max," začali skandovať ľudia a ja už som snáď nemohla byť červenšia.

Samozrejme, že okrem Maxa, sa pozornosť ľudí upriamila tiež na mňa.

,,Povieš mi o čo tu ide?" opýtala som sa potichu, keď hluk z časti utíchol.

,,Nič. Len ťa tu zrejme budem na chvíľu musieť nechať samú," odpovedal automaticky a zoskočil zo stoličky.

Neostávalo mi nič iné, ako sa pozerať za jeho vzďaľujúcim chrbtom. Všimla som si tiež, ako ho ľudia okolo ktorých prechádzal priateľsky tľapkali po chrbte a neveriacky som pokrútila hlavou. Ani trochu to nedávalo zmysel. Keď ku nám do školy Max nastúpil bolo viac ako očividné, že zapadnúť nechcel. Nechcel byť obľúbený, nechcel na seba pútať zbytočnú pozornosť. No odrazu som sa ocitla na mieste, kde Maxa poznal každý a bola som si istá, že za tým nebola len jeho maličkosť.

Zaostrila som na miesto, kde sa Max práve predieral na pódium a potom, ako mu do ruky podali čierny mikrofón pochopila som. Neverila som, no pochopila som.

Max pohľadom prešiel po každom členovi kapely, ktorej meno som ani len nepoznala až dal napokon gestom ruky najavo, že môžu začať. Pomaly som sa spustila na nohy a narovnala sa, aby som čo najlepšie videla priamo na pódium. A presne v tom momente to všetko začalo a ja som sa nestačila diviť.

Priestormi klubu sa ozvalo zborové a pekelne hlasné, ,,In The End," a všetci ľudia začali zbesilo skákať na mieste, takže som sa musela posunúť o niekoľko krokov bokom, aby solný stĺp, ako som pravdepodobne pôsobila neušliapali.

Následne som s otvorenými ústami sledovala, ako si Max priložil mikrofón k ústam a chrapľavým hlasom, zaspieval prvé tóny. Niekoľko krát som zaklipkala mihalnicami, aby som sa presvedčila, že zvuk, ktorý vychádza z hrdla chlapca na pódiu je skutočný. Iste, zvykla som si, že jeho chrapľavý hlas ku vzhľadu mladého chlapca ani trochu nesedel no v momente, ako začal spievať som už nerozumela vôbec ničomu.

Ani na jedinú sekundu som z neho nedokázala spustiť zrak. Bola som priam očarená tým, čo pred sebou vidím. Už som zvuky okolo seba nevnímala, ako pekelný hurhaj, ktorý mi chcel rozdrviť bubienky. Vnímala som prenikavý, chrapľavý, až príliš mužný hlas, ktorý mi na tele spôsoboval zimomriavky.