𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 4|

MAX

Dvere na triede sa otvorili a niekto vkráčal dnu, no nehodlal som sa tomu venovať pozornosť. Opieral som sa o svoju ruku a pohľad som upieral na lavicu. Periférne som však mohol zazrieť modrú sukňu, ktorá pri chôdzi okolo mojej lavice viala. A tiež cítiť jemný sladký parfum, aby som vedel, že to bola ona. Od dnešného dňa by som ten parfum spoznal na míle ďaleko. Zvláštna kombinácia malín a tiež zmesi byliniek, ktoré tvorili nevšedný kontrast.

Posadila sa za svoju lavicu a rovnako tak, ako ja čakala na zvonček, ktorý oznámi koniec prestávky a zároveň začiatok hodiny. Prstami nervózne klepkala po lavici, čo ma začínalo rozčuľovať. Nemal som rád, keď niekto narúšal môj pokoj a zároveň som nerozumel, prečo do pekla nemohla ostať so svojimi kamarátkami v jedálni.

Nervózne som si odfúkol a prudko sa postavil od svojej lavice, kedy konečne zodvihla pohľad a uprela ho na moju tvár a mnou prešla ďalšia vlna hnevu. Napriek tomu som si zahryzol do jazyka a popri jej lavici sa prešmykol von z triedy práve v momente, keď sa chodbou ozval zvonček, ktorý mi nepríjemne dráždil uši. Z tašky prehodenej cez plece som automaticky vytiahol slúchadlá a v playliste pustil skladbu Crawling - Linkin Park.

Ruky som si založil do vreciek čiernych nohavíc a nevnímajúc okolie opustil budovu školy. A vtedy som to pocítil. Pocit slobody, ktorý som cítil vždy, keď som nemusel robiť len to, čo sa odo mňa očakávalo. Keď som nemusel byť terčom všetkých tých pohľadov. Nie žeby mi nejak extra vadili. Jednoducho ma len rozčuľovalo, že na mňa neustále niekto zízal. Pri jedle, pití, jednoducho stále. Takže si myslím, že nemôže existovať človek, komu by takáto nechcená pozornosť vyhovovala.

Domov ma čakalo parádnych päť kilometrov peši, no vôbec mi to nevadilo. Práve naopak. Bol to ďalší dúšok slobody, ktorý som mal rád. A bola to vlastne jedna z mála vecí, ktoré som mal skutočne rád. Pretože posledné tri roky prevažovali dni, kedy som viac nenávidel. Nech som sa na svet pozrel akokoľvek, nenašiel som nič, čo by ma dokázalo presvedčiť o opaku. Bol som naplnený nenávisťou a vedel som to. Zožierala moje vnútro a každým dňom ma menila na ešte horšie monštrum, akým som skutočne bol.

Keď som sa ocitol pred domom v ktorom som býval, preklínal som svoje dlhé nohy za to, že som nemohol ísť ešte pomalšie. Schválne som ten dom nenazval svojím domovom, pretože ním ani zďaleka nebol. A tiež, nikdy nebude.

Vybehol som po starých verandových schodoch a vstúpil. Topánky som, ako zvyčajne skopol vedľa obuvníka a presunul sa do obývačky, kde som sa automaticky zvalil na gauč. Netrvalo však dlho a v miestnosti sa objavila moja teta Megan. Strapaté blond vlasy spálené od peroxidu jej stáli všetkými smermi a na prsníku, ako inak mala zakvačené svoje už v poradí tretie dieťa. V inom prípade by som možno vracal, no tento pohľad bol pre mňa natoľko bežný a prirodzený, že som si ho takmer neuvedomil.

,,Čo robíš doma tak skoro? Nemal si byť ešte v škole?" zaútočila na mňa okamžite tým svojím protivným hlasom, načo som otrávene pretočil očami.

,,Do riti, Max. Ak ťa vyhodia z ďalšej školy prisahám, že už viac tie tvoje sračky riešiť nebudem," prudko vydýchla a rovnako rýchlo, ako sa v obývačke zjavila sa aj stratila.

Iste, vedel som, že toho mala Megan dosť, no ja som nebol ten kto jej kázal, aby si nechala urobiť tri deti najväčšiemu grázlovi v meste, navyše sa šuškalo kadečo. Aj to, že priamo v dome varil fet. O tom by som už však dávno niečo vedel.

Napriek tomu, že bola Megan mladšia sestra mojej mami, ani zďaleka sa nepodobali. No okrem nej som už nemal inú rodinu, ktorá by sa o mňa po smrti rodičov postarala. Aj keď dodnes nedokážem pochopiť, ako je možné, že ma osobe, akou bola Megan mohli vôbec zveriť.