𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 43|

ZOE

Ukázala som na svoju posteľ a Kara sa bez váhania posadila.

,,Tak čo, o týždeň sú Vianoce. Máš už nakúpené darčeky?" opýtala sa nervózne a doširoka sa usmiala. Nie. Ten úsmev nebol ani zďaleka úprimný. Kara sa nikdy neusmiala takýmto spôsobom. Teda až do momentu, kým sa nespoznala s Louisom.

,,Takmer," pokrčila som plecami a posadila sa na posteľ vedľa nej.

Zaujímalo ma len jediné. Prečo sa odrazu objavila u mňa doma. Neprehovorila so mnou takmer mesiac, no odrazu sedela na mojej posteli a usmievala sa, ako slniečko.

,,Mala si pravdu," vydýchla a ja som prekvapene nadvihla obočie. ,,Nemôžem uveriť tomu, že som tomu debilovi verila viac, ako tebe. Nemôžem uveriť tomu, že som verila všetkým tým rečiam o Maxovi a tebe. Bože, tak veľmi ma to mrzí," skryla si tvár do dlaní a potichu sa rozplakala.

,,Kara," prehovorila som potichu a ruku jej položila na plece.

Netušila som čo viac by som mohla povedať. Chápala som, že sa na mňa nahnevala, no nemala jediný dôvod, aby verila všetkým nezmyslom, ktoré jej Louis nahovoril. Poznala ho predsa tak krátko.

,,Prepáč mi," zodvihla ku mne uplakaný pohľad a čakala na moju reakciu. Ja som však viac nečakala a vrhla sa jej do objatia.

Konečne som sa po takmer mesiaci cítila aspoň z časti úplná. Max zapĺňal takmer všetko prázdno, no stále som ho mala príliš veľa voľného pre Karu. Pre Karu, ktorá tvorila obrovskú súčasť môjho života.

,,Chcela som ti to povedať už skôr, no neodvážila som sa. Tak veľmi som sa bála, že už so mnou viac neprehovoríš. Bála som sa, že už máš Maxa a...Oh bože. Presne tak som sa zachovala ja. Pochopím, ak už viac nebudeš chcieť byť moja kamoška no chcem, aby si vedela, že ma to strašne mrzí. Nenávidím sa preto, ako som sa ku tebe správala. Tak veľmi som sa zmýlila. Tiež v Maxovi, ktorý pri tebe stál po celý ten čas. Bože, ste spolu tak dokonalí," fňukala a neprestajne mi stískala ruku, ktorá už pod jej dotykom začínala páliť. Nedala som to však najavo, aby som neprekazila tento moment.

,,Nemusíš sa mi ospravedlňovať. Je pravda, že som bola naštvaná. Naštvaná preto, že si verila viac niekomu, koho si poznala len chvíľu, no..."

,,Si v pohode?" opýtala sa, keď som sa zrazu odmlčala a prudko pokývala hlavou do strany.

Vyskočila som z postele a namierila si to do kúpeľne. Mala som pocit, akoby môj žalúdok zvieral žeravý kus drôtu, ktorý sa okolo neho nemilosrdne obmotal.

Rukami som objala misu a vyvrátila všetok obsah, ktorý sa v žalúdku nachádzal. Pocítila som na krku Karine ruky, ktorými mi z tváre odhrnula vlasy a pridržala si ich v jednej ruke. V žalúdku som pocítila bolestivé prázdno. Posledné dni som toho nezjedla príliš veľa, a tak aj to málo skončilo v záchodovej mise.

Natiahla som sa po papieri a dôkladne si utrela ústa. Ešte pred tým som si však odpľula, aby som zahnala nepríjemnú, pálivú chuť v ústach.

,,Dúfam, že nie si..."

,,Nie," odkašľala som si a pomaly sa posadila vedľa záchoda, aby som mohla Kare vidieť do tváre.

Telo sa mi stále triaslo, no cítila som sa omnoho lepšie, ako pred niekoľkými sekundami. Omnoho lepšie.

,,Max si dával pozor. Dôverujem mu," dodala som a prikývla, aby som tým dala najavo, že som presvedčená o pravosti svojich slov. ,,Myslím, že je toho na mňa v poslednej dobe dosť. Nechutí mi príliš jesť a keď napokon niečo zjem, väčšinou to dopadne takto," pokrčila som plecami.