𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 39|

_________________________________________

Neozbrojený človek môže pred zlom iba utiecť, ale zlo nemožno premôcť útekom.

_________________________________________

Zoe

Nazrela som zo stanu. Von bola stále tma, no z okolitých stanov sa stále ozýval hlasný smiech a pripité výkriky, či pokusy o spev. Otočila som sa späť na Maxa. Svetlo z karavánu už nedopadalo dnu, takže som nemohla vedieť či má oči zatvorené no vedela som, že spí. 

Mohlo za to tiché, občasné zachrápanie. Usmiala som sa a vykukla cez pootvorený vchod. Potichu som sa vysúkala von a presunula sa priamo za karaván, aby som bola čo najmenej na očiach. Nutne som potrebovala na záchod a chcela som to mať čo najskôr za sebou. 

Pomaly som si čupla k zemi a rukami si prudko pošúchala ramená. Napriek tomu, že sa to nezdalo, v stane bolo príjemne teplo. Pri myšlienke na to, ako som ležala v Maxovom náručí ma presne také teplo zahrialo. 

Keď som bola hotová, navliekla som sa späť do zelených teplákových nohavíc, ktoré som na seba v stane obliekla a ponáhľala sa späť, keď som si pred karavanom všimla známu postavu. 

Louis sedel na železných schodíkoch, ktoré boli stále vysunuté a aj napriek šeru som na jeho tvári spoznala úsmev. 

,,Vystrašil si ma," nervózne som sa zasmiala a znovu si divoko pošúchala ramená. 

,,Prepáč, to som nemal v úmysle," ospravedlňujúco pokrčil plecami a keď si všimol môjho trasúceho tela, rýchlo zo seba vyzliekol čiernu mikinu s logom drahej značky. 

,,Tu máš," natiahol ruku mojím smerom, no ja som protestne pokývala hlavou. Neplánovala som sa von zdržať dlhšie, ako bolo potrebné. A už vôbec nie s Louisom. ,,Zamrzneš," nedal sa odbiť. 

,,Už si idem aj tak ľahnúť," usmiala som sa znovu a kroky nasmerovala priamo ku stanu. 

,,To sa ani nečudujem. Musíš byť poriadne vyčerpaná. Po takom výkone," odvetil pobavene. 

Zastavila som na mieste a uvedomila si, že moje telo stuhlo. Nedokázala som ani mrknúť, nie to ešte urobiť čo i len jeden krok, alebo čokoľvek povedať. Všetko z toho bolo momentálne nad moje možnosti. 

,,Je pravda, čo sa hovorí o ryšavých? Sú naozaj také divoké? Myslím, že podľa toho, čo som počul to tak byť musí. Max je šťastný chlap. Aj keď stále nerozumiem, čo na ňom vidíš," pomaly sa postavil a urobil niekoľko krokov dopredu, až sa napokon ocitol tesne za mnou. 

Jeho rúka skĺzla na môj pás a telom mi okamžite cuklo. 

,,O čo ti ide, Louis?" odvetila som roztraseným hlasom. 

Nedokázala som pochopiť, čo sa práve dialo. Louis. Ten milý Louis, ktorý chodil s mojou najlepšou kamarátkou sa ma práve snažil dotýkať. Zhnusene som sa striasla, no neodvážila som sa otočiť tvárou v tvár Louisovi. 

,,Ale vôbec o nič, ryšavá. Tak ti ten tvoj hovorí, však mám pravdu?" prudko ma otočil smerom ku sebe. Preľaknuto som vykríkla, no jeho dlaň okamžite pristála na mojich perách, čo ma donútilo stíchnuť. 

Pomaly ruku znovu stiahol späť, no stále ju držal v pozore, akoby rátal s tým, že sa znovu rozkričím. Tvár som natočila smerom ku stanu, no ak by ma Max počul, už dávno by bol von a ja by som už viac nemala strach.