𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 9|

ZOE

Odrazu som mala pocit, akoby sa všetko, o čom som bola tak zaryto presvedčená týkalo všetkých naokolo, len nie mňa.

Max Clifford bol v mojom dome a ľudia, ktorí ho doposiaľ nechceli vo svojej blízkosti ani len cítiť odrazu vyžadovali jeho pozornosť. Príkladom bola Reyna, ktorej som sa na jej náhly záujem zatiaľ nemala kedy opýtať. No plánovala som to urobiť pri najbližšej príležitosti.

Posadila som sa za sklenený jedálenský stôl oproti Maxa, ktorý sa s úškrnom na perách rukami opieral o jeho povrch. Po pravej strane sedel otec, ktorý si zrejme doposiaľ ani nevšimol, že máme nechcenú návštevu. Neprestajne ťukal do svojho mobilu, načo som otrávene pretočila očami. Robil to stále, no najväčšmi som nenávidela, keď ho z ruky nedokázal pustiť ani v momente, kedy sme čas strávený spoločne mali využiť produktívnejšie.

,,Oci," napomenula som ho, načo konečne precitol a pozornosť upriamil na mamu, ktorá práve na stôl prinášala misy s jedlom. V jednej sa nachádzal zeleninový šalát, vo zvyšných dusené mäso a zemiaky.

,,Dúfam, že nie si vegetarián, Max," sladko sa usmiala a rukou mu jemne postrapatila už dosť strapaté vlasy.

Mama bola ku mojím priateľom vždy prehnane priateľská. Max však nevyzeral, že by mu pozornosť mojej mami prekážala.

,,Žartujete? Už teraz sa nemôžem dočkať kedy sa konečne zahryznem do poriadneho mäsa," odvetil s vážnym výrazom v tvári a skôr, než ho stihol ktokoľvek ponúknuť, natiahol sa za misou a na tanier si naložil poriadnu porciu.

A náš otec si konečne všimol, že za stolom sedí okrem jeho rodiny aj niekto iný.

,,Oh, prepáč. Som vážne nezdvorilý. Drew Langlay," natiahol sa ponad stôl otec, aby Maxovi na pozdrav podal ruku.

,,Max Clifford," odvetil s plnými ústami Max a posadil sa späť na svoju stoličku, aby pokračoval v napchávaní.

,,Pane bože," zamrmlala som si popod nos, no moje slová nevnímal nikto.

Všetku pozornosť totiž venovali Maxovi. Nebolo na ňom zaujímavé nič. Vôbec nič!

,,Max, povedz nám niečo o sebe. Nikdy pred tým nám Zoe nespomínala, že má spolužiaka s menom Max. A to sme si mysleli, že poznám všetkých jej priateľov," opýtala sa zvedavo mama, keď sa konečne posadila za stôl a nabrala si približne štvrtinu z porcie, akú mal na tanieri Max.

,,To ani nemohla, madam. Som v škole nový," jemne sa usmial.

,,Rozumiem, takže si sa sem prisťahoval len teraz?" dožadovala sa mama ďalších odpovedí, čo mi začínalo byť vrcholne nepríjemné.

,,Oh, to nie. Bývam tu od svojich šestnástich. No doposiaľ ma z každej školy vyrazili," povedal úplne pokojne, načo som si rukou neveriacky pľasla po čele.

Tento chlapec sa mi musí zdať. Niečo iné si však myslel otec, ktorý sa po Maxových slovách z chuti rozosmial.

,,Páči sa mi, že sa na nič nehráš, Max," odvetil otec a rovnako tak sa z chuti pustil do jedla.

,,Aký by to malo význam, pane? Nikdy som sa na nikoho nesnažil robiť dojem," priznal Max, pohľad tento krát upierajúc na mňa.

A znovu vyhral. Moja snaha neuhnúť, ako prvá, zlyhala už po niekoľkých sekundách.

,,A čo vysoká? Každý predsa chce ísť na vysokú. Už si sa niekam hlásil?" opýtala sa znovu mama, no bolo na nej zreteľne vidieť, že sa odpovedi obávala.