𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 6|

MAX

,,Tu doprava," zamrmlala ryšavá, keď sme sa podľa jej pokynov dostali na jednu z tých lukratívnejších štvrtí.

,,Tá čierna brána," ukázala prstom na veľkú čiernu kovovú bránu, zapustenú v obrovskom betónovom základe.

,,No do riti," vyletelo z Megan, keď sme zastavili pred pevnosťou, ktorú niekto nazýval dom.

Iste, už na prvý pohľad ste mohli vidieť, že toto dievča netrie biedu. No čosi takéto som nečakal. Spomenul som si na dom v ktorom som býval, ako malý. Nebol ani z polovice tak veľký, ako tento, no bol to ten klasický rodinný dom za ktorý by ste nemuseli hanbiť. Na rozdiel od miesta, kde bývam teraz. Kvôli prekliatej poistke som zároveň na dom, ktorý mi po rodičoch ostal nemal právo do svojich dvadsiatich piatich rokov. Kto by asi tak tušil, že na tomto skurvenom svete ostanem sám tak skoro, však?

Ryšavá sa nervózne pomrvila a potom sa natiahla za kľučkou starého fordu patriaceho Megan.

,,Veľmi pekne ďakujem za odvoz a Max, ďakujem za záchranu," odvetila, no napriek tomu, že mala ruku stále zavesenú na kľučke nevystúpila hneď.

Niekoľko sekúnd premýšľala, akoby ešte niečo chcela dodať, napokon však bez ďalších slov vystúpila a kráčala ku bráne obrích rozmerov.

,,Poď," prikázal som Megan, keď stále s otvorenými ústami čumela na ten dom.

Konečne prišla ku sebe a pokrútila hlavou. Auto sa so škrípaním pohlo a ja som sa pohodlne oprel o zadné sedadlo.

,,Kto je to dievča?" opýtala sa Megan takmer okamžite, načo som otrávene pretočil očami.

Presne na tento moment som čakal.

,,Spolužiačka," odvetil som stroho a pohľad nasmeroval von oknom.

,,Je pekná," povedala potichu a nemusel som jej ani vidieť do tváre, aby som vedel, že sa usmieva.

,,Je mi to fuk, nikdy by som si nič nezačal s niekým, ako je ona. Vlastne by som si nikdy nezačal so žiadnou. Stačí, že musím doma trpieť teba," odvetil som, ako vždy podráždene.

,,Max, ak si si to ešte stále nevšimol, to ty bývaš v mojom dome. A navyše nemyslím si, že by sa dievča, ako ona ulakomila na takého kreténa," zavrčala, načo som otrávene pokrútil hlavou, no nenamáhal som sa odpovedať.

Samozrejme, že mala pravdu. No úprimne, nebolo to niečo, čo by ma trápilo.

,,A kto vás vlastne napadol?" vyzvedala ďalej.

,,Chalani z klubu. Za tú rozbitú hubu si to s nimi ešte vybavím," prešiel som si prstom po pere, na ktorej som mal prischnutú krv. Rana sa nezdala byť veľká, no bolela viac, než dosť. ,,Bol som v parku, keď som videl, ako ju obťažujú. Mal som sa na to vysrať," dodal som.

,,Po prvý krát musím povedať, že si sa pobil skutočne za dobrú vec. Poznám ťa dosť dobre na to, aby som vedela, že by si ju tam nenechal. Možno sa hráš na tvrďasa, no povahu máš po tvojej mame a.."

,,Stačí, dobre? Nepleť do toho mojich rodičov," stopol som ju skôr, než by sa rozkrákala, ako to mala vo zvyku. Na šťastie to zabralo a až po príchod domov sa venovala len jazde.

~

Sám som neveril tomu, že som sa v pondelok rozhodol prísť do školy. Nenávidel som pondelky, no nebolo to nič prekvapivé. Kto mal rád pondelky? Ja som ich však nenávidel ešte väčšmi kvôli faktu, že ma čakalo ďalších päť dní v spoločnosti ľudí, ktorých som nemal rád. A rovnako tak, oni nemali radi mňa. A ak tomu tak doteraz nebolo, určite bude.