𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 3|

_________________________________________

Človek denne upravuje svoje vlasy.
Prečo nie tiež svoje srdce?
_________________________________________

ZOE

Prestávky na obed boli vo väčšine prípadov považované za najobľúbenejšie. Nečudo, každý sa tešil, ako si konečne naplní hladný žalúdok. Aj keď sa jednalo o školské obedy. Mali ste len dve možnosti. Doniesť si vlastný obed, alebo sa uspokojiť s tým, čo vám ponúknu v škole.

Spoločne s Karou sme sa posadili ku stolu, kde už sedela Aisha a Reyna. Všetky štyri sme spolu vychádzali výborne. Samozrejme v rámci možností. Dalo by sa povedať, že sme boli najlepšími priateľkami. Moje priateľstvo s Karou však bolo predsa o čosi iné. Kara mi bola o trochu bližšia, no nikomu to neprekážalo, keďže Aisha s Reynou tvorili rovnako tak nerozlučnú dvojicu. Spoločne sme však tvorili neprekonateľnú štvorku. Aspoň do toho momentu.

Otvorila som si krabičku s čokoládovým mliekom, ktoré som si spoločne s malým hamburgerom priniesla na tácke a z chuti sa napila.

,,Ako to môžeš piť? Vôbec si neuvedomuješ, koľko to má v sebe tuku? Fuj," zhnusene sa zaškľabila Reyna, načo som otrávene pretočila očami.

,,Čože? Kľudne by mohla konkurovať anorektičkám. Môže zjesť čokoľvek," okamžite sa ma zastala Kara, aj keď to vôbec nebolo potrebné.

Napriek tomu, že som za jej snahu bola vďačná, vždy som sa na za svoju osobu dokázala postaviť aj sama. Na rozdiel od Kary som tiež brala Aishu a Reynu s rezervou.

Krabičku s mliekom som zodvihla pred seba, akoby som si chcela s babami pripiť a následne si dopriala ďalší poriadny dúšok.

,,Bože môj," pokrútila hlavou Reyna, načo sme sa všetky tri z chuti rozosmiali.

,,Pozrite, ide ten nový," zvolal ktosi a polovica jedálne sa zvedavo otočila smerom, kadiaľ práve kráčal Max.

,,To je nechutné, ako tu mám teraz jesť?" zhnusene zvraštila čelo Reyna, načo som neveriacky pokrútila hlavou.

Akoby som v jedinom momente úplne zabudla na to, že som si Reynu, ako kamarátku vybrala preto, akým bola človekom. V tomto momente ma však prepadol pocit a zároveň vlna zahanbenia, že som sa mohla tak veľmi zmýliť. Reynu som mala rada od momentku, ako som nastúpila na strednú školu. Presne som si pamätala na deň, keď nás Kara zoznámila. A ja som si myslela, že napriek jej mierne povrchnej povahe nemá jedinú chybu. Obľúbila som si jej spontánnosť a tiež fakt, že si nikdy nehrýzla do jazyka. No tento krát to skutočne prehnala a moja tvár pokrytá pehami sa sfarbila do červena.

,,Ako také niečo môžeš povedať?" precedila som cez zuby. ,,Ani nevieš, čo sa mu stalo."

,,Tak to skús zistiť," rozosmial sa zvyšok partie ja som zúrivo ruky zaťala v päsť.

,,Tak fajn," precedila som cez zuby a rovnako zúrivo vyskočila od stola, až som so sebou takmer stiahla tácku so stále nedotknutým jedlom.

,,To snáď nemyslíš vážne," potiahla ma za rukáv Kara, no ja už som bola pevne rozhodnutá.

Nenávidela som, keď sa ku sebe ľudia správali zle bez jediného dôvodu. Rovnako tak som nenávidela šikanu, aj keď som sa nikdy pred tým sama nestretla. A tak som sa rozhodla, že im to dokážem. Dokážem im, že sa v Maxovi zmýlili a odsúdili ho skôr, akoby mu dali šancu.

Urobila som niekoľko krokov dopredu smerom ku prázdnemu stolu, kam sa Max práve posadil. Modrá vzdušná sukňa mi pri tom mierne viala a niekoľko párov očí sa otočilo mojím smerom. Okamžite som ich na sebe cítila.

,,Ahoj," pozdravila som veselo.

Aspoň som sa tak snažila pôsobiť. No stále som cítila hnev voči svojím kamarátkam.

Max prekvapene zodvihol pohľad za hlasom a do mojich hnedých očí zapichol naopak svoje prenikavo modré, na ktoré by mohol žiarliť aj oceán.

,,Čo chceš?" odvetil s nadvihnutým obočím a odhryzol si zo svojho hamburgeru.

,,Chcem sa len zoznámiť," vystrela som pred seba ruku, no prekvapivo, nedočkalo sa mi pozornosti, akú som očakávala.

,,Videl som ťa v triede. Takže si určite postrehla keď som povedal, že nemám záujem. A pre teba to platí dvojnásobne," odvrkol a venoval sa ďalej svojmu jedlu nevenujúc mi ani jediný pohľad.

Prekvapene som lapala po dychu neschopná slova. Napriek tomu som sa rýchlo posadila na stoličku oproti Maxa, ktorý otrávene pretočil očami.

,,Do šľaka, čo odo mňa chceš, dievča?" natočil hlavu na bok a tento krát si ma prezrel o čosi pozornejšie.

Dokonca sa mi na malý moment zdalo, že jeho pevný výraz zjemnel. No okamžite som túto predstavu zavrhla.

,,Ako si to myslel?" opýtala som sa zvedavo a nahnevane zároveň.

,,Čo, ako som myslel?" oprel sa tento krát o svoje lakte a tácku s jedlom odsunul ďalej.

,,Prečo to pre mňa platí dvojnásobne? Ani ma nepoznáš, no napriek tomu si myslíš, že ma môžeš analyzovať," divoko som gestikulovala rukami.

,,Poznám také typy, ako si ty. A tiež viem, prečo si teraz tu. Myslíš si, že sa ti podarí dohnať ma k zúfalstvu. Čakáš, že sa rozplačem? Nie, ja som si na svoj ksicht zvykol a vôbec ma netrápi čo si o mne myslíš ty, alebo tvoji kamaráti. A vieš čo? Môžete ma bozať, seriem na vás," odvrkol dostatočne na hlas, aby sa jeho slová dostali aj do ďalších uší, nie len do tých, ktoré patrili mne.

S otvorenými ústami som pozorovala Maxa, ktorý sa nečakajúc na moju reakciu postavil od stola a kráčal z jedálne. Niekoľko krát som zaklipkala dlhými mihalnicami, aby som sa presvedčila, že Max ma skutočne po tak tvrdých slovách nechal sedieť samú na mieste napospas pohľadom, ktoré si ma zvedavo prezerali.

S hlbokým nádychom som sa postavila a rovnako, ako pred malou chvíľou prešla jedálňou na miesto, kde ma so zatajeným dychom sledovali moje priateľky.

,,Nevravela som to?" pokrčila plecami Reyna a Aisha uznanlivo, hryzúc si do pery prikývla.

,,Ser na ne," zašepkala mi pri uchu Kara, no ja som jej slová nebrala vážne. Slová ani jednej z nich.

Napriek tomu, že som sa len pred malou chvíľou rozhodla pokračovať v obede, teraz ma chuť na dobro prešla. Bez slova som sa postavila od stola a kráčala späť do triedy. Mysľou sa mi rojili nepochopiteľné pocity, ktoré som donedávna nepoznala. Netušila som, prečo mi v hlave spôsobujú taký zmätok, no nepoznaný pocit vo mne vyvolával strach.

Cítila som ľútosť, hnev, pochopenie, no väčšmi zlosť, ktorá prepaľovala celé moje vnútro. Nikdy som sa nemusela s podobnými pocitmi vysporiadať, no odrazu som ich cítila hneď niekoľko naraz.

Schody som brala po dvoch a zastavila sa až tesne pred sivými dverami s malým preskleným okienkom. Bez premýšľania som vbehla dnu, no hneď potom sa zarazene zastavila. Najradšej by som sa za svoju hlúposť okamžite prefackala. Ako to, že mi vôbec nenapadlo, že aj Max svoje kroky mohol nasmerovať rovno do triedy.

Prudko som vydýchla a popri laviciach sa presunula na svoje miesto. Zakázala som si jediný pohľad na chlapca, vďaka ktorému mi tuhla krv v žilách. A rovnako tak Max, mi nevenoval jediný pohľad.

Lakťami som sa oprela o lavicu a očami hypnotizovala hodiny, ktoré ukazovali do konca prestávky presne tri minúty. Tie najdlhšie minúty.

_________________________________________

Kapitola bola pôvodne o dosť dlhšia, no pred publikovaním, keď som sa ju rozhodla ešte upraviť sa mi zmazala. A ja už som nemala chuť, ani nervy, aby som všetko, čo sa v predchádzajúcej časti nachádzalo dopísala. Som na nervy, ženy moje.