𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 49|

Zoe

Nikdy pred tým som Maxa nevidela šťastnejšieho. Iskričky v jeho očiach svedčili o tom, že som mu nemohla vybrať lepší darček. Napriek tomu, že som sa tak veľmi obávala jeho reakcie. Niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že podobne zareaguje aj na správu, ktorá ma tak veľmi pálila na jazyku. Tie slová, ktoré som zo seba musela dostať, inak by ma zožrali za živa. 

,,Max, počkaj prosím," snažila som sa vymaniť z jeho zovretia, no bezúspešne. 

Silnými rukami ma zodvihol do náručia a podišiel so mnou ku posteli, kde ma opatrne zložil a celou váhou sa položil na moje telo. 

,,Nemôžem viac čakať," zašepkal a medzi zuby mi vzal spodnú peru. Jemne potiahol a následne ma pobozkal. Nežne, pomaly, akoby stále váhal či ma predsa nemá najprv vypočuť. 

,,Musím ti to povedať. Pretože ak..."

,,Tak fajn," pretočil očami, no stále ostával v pozícii nado mnou. 

Ruky si posunul ku mojej hlave, aby sa mohol pohodlne oprieť a očami mi skúmavo behal po tvári. 

,,Tak?" nadvihol netrpezlivo obočie. 

Tak? 

Odrazu, akoby mi vyschlo v krku. Odvahu vystriedal strach. Nie strach, ako taký. Nebála som sa Maxa. Bála som sa toho, že sa nebude tešiť rovnako, ako ja. Pretože presne to som cítila vo svojom vnútri ja sama. Radosť z toho, že vo mne rastie niečo, čo nás spojí už navždy. 

,,Miluješ ma?" opýtala som sa napokon. 

Maxovo obočie teraz vystrelilo až kdesi do stredu čela. Napriek tomu sa však na jeho tvári zračil úškrn. Presne taký, ako vždy, keď sa ma snaží počastovať svojimi sarkastickými narážkami. 

,,Isteže ťa milujem, ryšavá. Už som ti to predsa povedal," rozosmial sa a jemne mi zahryzol do nosa. 

Tvár som automaticky skrčila v podivnej grimase. Napriek tomu, že tie slová vyslovil s takou ľahkosťou, bolo v jeho hlase čosi...

,,Max, ty vieš, ako som to myslela," preglgla som. 

A on vedel. Vedel, že mi to povedal už mnoho krát. No nikdy pred tým tie slová nemyslel skutočne vážne. Vždy boli len súčasťou nášho doberania sa. Prečo by to malo byť teraz inak? Prečo som mala pocit, že tie slová pre neho neznamenajú ani zďaleka toľko, čo pre mňa? 

,,Ryšavá, ja neviem čo..."

,,Som tehotná," prerušila som ho skôr, než by som sa zase vo svojom vnútri stihla skrútiť do klbka. Skôr, než by som okolo seba - okolo nás postavila neviditeľnú bariéru, ktorú by už možno tento krát nezbúral nikto. 

,,Ak si myslíš, že toto je vtipné, tak si na omyle. Ja viem, príliš rozumu som do vienka nedostal, ale na toto by som ti neskočil, ani keby som v sebe mal osem pív a práve zožral plný pekáč marihuanových koláčikov," pokýval hlavou do strany a nervózne sa rozosmial.

,,Max ja nežartujem," bránila som sa, no bolo to zbytočné. 

Max moje slová nedokázal vstrebať. Nechcel prijať nič z toho, čo som práve povedala. Naďalej si ma prezeral s idiotským výrazom v tvári. Občas zo seba vydal tichý zvuk pripomínajúci smiech, no napriek tomu sa jeho tvár každou ďalšou sekundou menila na kus kameňa. Dokonca aj jej odtieň naberal čoraz viac sivej. 

Jeho dych sa zrýchlil rovnako tak, ako strnulé pohyby jeho tela, keď sa snažil posadiť bez toho, aby sa ma nejakým spôsobom dotkol. 

,,Zopakuj to," odvetil vážnym tónom.