𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 46|

ZOE

Keď ma Louis pozval na svoju párty, nemusela som dlho premýšľať. Bola to jedinečná príležitosť, ako môžem využiť svoj plán. Párty sa navyše konala počas týždňa, takže som sa nemusela obávať toho, že by ma niekto prekukol.

Kráčajúc ku Louisovmu domu som sa cítila, ako posledná chudera. Ako niekto, za koho ma Louis možno skutočne mal. Navyše, oklamala som svojich najlepších priateľov. Verila som však, že po dnešnom dni sa všetko skončí. Bola som pripravená urobiť všetko preto, aby som Louisa zničila, no zároveň si pri tom ponechala svoju hrdosť.

Pred domom už teraz postávalo niekoľko áut. Bolo len osem hodín, no dúfala som, že v dome bude čo najviac ľudí. Zvyšovala sa tým moja šanca, že si Louis príliš nedovolí.

Oh, koho som vlastne chcela oklamať? Louis bol zasraté prasa. Ak by chcel, poníži ma pred každým, kto sa v dome nachádza. Vezme ma do svojej izby a nikoho z jeho hostí to nebude ani trochu trápiť. Nikoho z nich som predsa nepoznala.

Na malý moment som sa zastavila. Premýšľala som na tým, ako by asi reagoval Max keby tušil, načo sa práve chystám. Bola som si istá, že by ma prinajlepšom prefackal za moje detinské správanie. Odrazu som si skutočne nebola istá, či som sa rozhodla správne. Či to všetko skutočne môžem zvládnuť sama.

Prudko som pokývala hlavou. Bolo to vlastne jedno. S niečím takým som si predsa nemohla byť istá nikdy. Akoby nestačilo, že som sa nenávidela preto, ako som Maxovi po celý čas klamala. Bolo už pozde na to, aby som to napravila. Jediná možnosť bola postarať sa o to sama a dokázať tak, že nie som padavka. Aj keď presne tak som sa posledné týždne správala. Nebol však čas na to, aby som sa naďalej ľutovala.

Zhlboka som sa nadýchla a vstúpila do domu. Ovanul ma presne ten známy pach, ktorý som cítila aj naposledy. Zmes drahých parfumov, alkoholu a jedla.

Prešla som vstupnou halou a tento krát sa ani na malý moment nezastavila. Nemohla som si to dovoliť. Vedela som, že tam bola stále šanca, že by som si to rozmyslela.

To, že je neskoro som si uvedomila keď sa môj pohľad stretol s Louisovým. Postával pri bare a rozprával sa s mladým dievčaťom, ktoré vyzeralo ešte mladšie, ako ja. Mala na sebe priliehavé čierne šaty, ktoré jej končili tesne pod zadkom.

Preglgla som boľavú hrču, ktorá sa mi usadila v krku a vykročila jeho smerom. Jeho ústa sa natiahli do neprirodzeného úsmevu. Bolo mi na vracanie. Akoby nestačilo, že som sa posledné týždne necítila najlepšie, tento krát som mala skutočne strach, že svoju skromnú večeru vyvrátim priamo v strede miestnosti.

,,Tušil som, že sa čoskoro stretneme. Chcel som sa ozvať skôr a keď som si v mobile našiel neprijatý hovor od teba, neodolal som," prižmúril oči a automaticky si ma pritiahol ku sebe, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.

Dievča dotknuto prevrátilo očami a na vysokých podpätkoch odcupitalo preč.

Ruky, ktoré som pocítila na svojich bokoch som prudko strhla dole.

,,Nedotýkaj sa ma," zavrčala som a spomenula si na mobil, ktorý som mala v kabelke. Odrazu sa ma zmocnili pochybnosti. Cez hlasnú hudbu náš rozhovor nebude možné nahrať. Okrem šumenia zvuku nebudem počuť vôbec nič. Ako to, že som na to vôbec nemyslela?

Najradšej by som sa v tom momente rozkričala. Revala by som tak hlasno, že by sa hudba v miestnosti vypla a všetky pohľady by sa sústredili na dievča, stojace pri bare. Počula by som, ako si šepkajú. Hovorili by, že som sa určite zbláznila a mali by pravdu. Zmocňovala sa ma panika.