𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 51|

ZOE

,,Nenávidím ho. Vedela som to. Vedela som, že to takto dopadne."

,,Nie, nevedela," oponovala som Kare, ktorá sa rozčúlene prechádzala po mojej izbe.

Čierna sukňa jej viala vzduchom a pripomínala mi poletujúceho netopiera.

,,Neopováž sa ho brániť, inak ti fakt strelím. A je mi jedno, že si tehotná," ukázala na mňa prstom, ktorý zdobil obludne veľký prsteň, na ktorom sa vynímala lebka.

,,Nemám v pláne ho brániť. No verila som mu. Verila som, že sa na neho môžem spoľahnúť, nech pôjde o čokoľvek. Mýlila som sa," zašepkala som, tupo zízajúc na ružový plyšový koberec v strede izby. Ten, ktorý bol už dokonale vyšliapaný Karinou zbesilou chôdzou.

,,Tak bude mať dve mami a čo," pokrčila plecami Kara.

,,Ako to myslíš?" zmätene som nadvihla obočie.

Fakt, že Kara je občas mimo som teraz nebrala v úvahu.

,,Myslíš, že by som ťa v tom nechala samú? Budem ti pomáhať so všetkým. A vychováme z neho, alebo z nej človeka, ktorý bude odolný voči láske. Nikdy. Skutočne nikdy sa nesmie zaľúbiť," krútila zbesilo hlavou. Vedela som, že nehovorila o mne a už vôbec nie o dieťati. Ešte stále sa nespamätala z toho, ako jej Louis ublížil. Ako hnusne ju využil. Človek, ktorému ako prvému odhalila svoje city.

,,To je...je to od teba pekné, ale...Myslím, že to nebude potrebné," prehovorila som potichu. Nemala som to v pláne. No hlas ma zradil ešte skôr, akoby som sa odhodlala povedať celú pravdu.

,,Ako to myslíš? Podľa teba by som..."

,,O to nejde, Kara," prerušila som ju. ,,Ešte som sa nerozhodla, či si to dieťa nechám. Možno na to skutočne nie som pripravená," vydýchla som v očakávaní Karinho výstupu, na ktorý mala právo.

Zmýlila som sa však. Na miesto kriku sa izbou ozval len tichý výdych. Podišla ku mne a objala ma okolo pliec. Napriek tomu, že som Karu ľúbila, tento krát som sa nedokázala ani pohnúť. Ruky som nechala zvesené vedľa tela a potiahla do seba, aby som predišla plaču. Neúspešne. Všetok ten žiaľ sa pýtal na povrch a nedokázalo by ho zastaviť ani to najväčšie odhodlanie.

,,Prosím, premysli si to. Nechcem ťa do ničoho nútiť, ale to malé predsa nemôže zato, že je jeho otec ten najväčší blbec na planéte. Neozval sa ti už dva dni, čo znamená, že sa rozhodol. To ale neznamená, že sa musíš riadiť jeho rozhodnutím," prehovorila Kara pokojným tónom jemne ma pritom hladiac po chrbte.

Prikývla som, no neprezradila jej, že som sa už sama dávno rozhodla. Strata Maxa ma ani zďaleka nebolela tak veľmi, ako fakt, že som stratila samú seba. Už viac som sa nepovažovala za starú Zoe, na ktorú som bola hrdá. Už viac som ani nemohla byť hrdá na to, kým som. Bolo to presne naopak.

~

Max: Som pred domom. Chcem sa len porozprávať. 

Posadila som sa na posteli a perinu si pritiahla ešte vyššie. Už mi prakticky vytŕčali len oči, ktoré skúmavo behali po klávesnici mobilu. Nemala som však silu na to, aby som na správu odpísala. Nie potom, ako ma tu nechal. Nie potom, ako dokázal odísť napriek tomu, v akom stave ma videl. Potom, ako všetko pokazil a ja som mu už viac veriť nedokázala. Nech by povedal čokoľvek. Môj Max - ten Max, ktorého som milovala by sa nikdy nezachoval takto. Z toho vyplývalo jediné. Môj Max nikdy neexistoval. Bola to len vyidealizovaná predstava niečoho, čo nikdy nebolo.