𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 59|

ZOE

Rozlúčka so starým rokom sa konala v spoločenskej miestnosti, kde sídlil aj obrovský krb, pred ktorým sme len deň pred tým sedeli.

Tento krát však miestnosť vyzerala úplne inak. Okrúhle stoly boli rozdelené systematicky tak, aby zaplnili celú miestnosť. Zároveň tak, ale nechávali priestor pre tanec.

Drevené steny boli ozdobené farebnými stuhami a bar obvešaný svetielkami. V miestnosti sa tiež nachádzalo malé pódium, kde boli pripravené nástroje. Bicie, gitara, ale aj menší prenosný klavír.

Stoly boli zdobené len skromne. Prekryté bielym obrusom, v strede stál zlatý svietnik v ktorom blčali tri plamienky. Všetci sme mali pred sebou biely tanier s vyrezávanými ornamentmi po bokoch a zlatým logom penziónu v strede. Nechýbali zdobené poháriky na stopkách a kvalitné víno na každom stole.

S Maxom sme sedeli vedľa seba a počúvali príhovor riaditeľa penziónu. S rodičmi som si vymenila úsmev a potom sa sústredila len na Maxov dotyk ruky, ktorým mi prechádzal po odhalenom stehne. Robil to nevedome, no napriek tomu som sa nedokázala sústrediť na nič iné a bola som vďačná, že som sa nechala mamou presvedčiť a obliekla som na seba modré šaty nad kolená. Prezrela som si Maxa, ktorý mal na sebe bielu košeľu zapasovanú v čiernych nohaviciach. Vrchné gombíky mal rozopnuté a zaryto si odmietol dať kravatu, ktorú mu otec vnucoval.

Príhovor sa konečne skončil a miestnosťou sa ozvali tiché tóny klavíra. Na stoly práve začali nosiť prvé chody. Maxove oči sa rozšírili a s radosťou sa pustil do predjedla. S mamou sme sa na seba pobavene pozreli, no Max si nás nemal šancu ani všimnúť. Jeho láska k jedlu bola silnejšia.

,,Drahý, mohli by sme si zatancovať," navrhla po večeri mama.

Otec sa hladkal po plnom bruchu a práve si odpíjal z bieleho vína.

,,Na toto?" ukázal na pódium, kde za klavírom sedel zavalitý pán a uspával nás svojou hrou.

Mrzuto som si podoprela hlavu a zívla si. Takto som si dnešný deň nepredstavovala.

,,Počkajte chvíľu," prehovoril po chvíli Max a stratil sa medzi stolmi.

Uvidela som ho až pri pódiu, keď melódia klavíra razom stíchla. Nemala som šancu počuť čo zavalitému pánovi hovorí, no ten sa po jeho slovách prekvapene poobzeral po miestnosti a napokon neochotne prikývol.

Max s úsmevom kráčal späť a natiahol ruky ku mne a tiež mame. Prekvapene sme sa postavili a nasledovali ho pred pódium, kde sa tiež nachádzal tanečný parket. Ľudia si nás so záujmom prezerali. Dokonca aj ocko, ktorý ostal s otvorenými ústami sedieť na mieste.

Na pódiu už stálo niekoľko pánov s nástrojmi v rukách a nabádali Maxa, aby sa pridal. Ničomu som nerozumela. Až do momentu, kým do ruky nevzal mikrofón a miestnosťou sa ozvali prvé tóny songu Impossible - James Arthur.

,,On...on ide spievať?" zvolala prekvapená mama a silno ma stlačila za ruku.

,,Nikdy pred tým som ho nepočula spievať...takto," odpovedala som a zabudla pri tom zatvoriť ústa.

Namiesto tanca som len stála na mieste a pozorovala Maxa, ktorý práve spieval slaďák a navyše vyzeral, že si to skutočne užíva.

,,Ja sa poseriem," odvetil otec, ktorý sa objavil za mnou a ja som prekvapene nadvihla obočie.

Napriek prvotnému šoku nás s mamou chytil za ruky a spoločne sme sa začali hýbať do rytmu hudby. A netrvalo dlho, kým sa ku nám pridali aj ďalší ľudia, ktorí Maxa sprevádzali s nadšeným potleskom.