𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 40|

Max

Rukou som sa vedľa seba snažil nahmatať známu postavu, no prekvapivo som vedľa seba našiel len prázdne miesto. Pomaly som otvoril oči, aby som sa presvedčil, že je tomu naozaj tak.

Posadil som sa a vystrel sa. Telo som mal od spánku v stane, ako z dreva. Rukou som si postrapatil už beztak strapaté vlasy a vystrčil hlavu cez rozzipsovaný otvor.

Okamžite ma striaslo od zimy. Ryšavú som nikde nevidel, no dvere od karavánu boli otvorené, a tak som si to namieril priamo ku nim.

Nohu som položil na kovový výstup a vyhupol sa priamo dnu. Už medzi dverami som zreteľne počul hlasný smiech a vravu. Neprekvapilo ma, keď som uvidel Jareda s Louisom, ako si pripíjajú hneď z rána.

,,Čau kamoš, poď si s nami dať," privítal ma Louis so širokým úsmevom a natiahol sa po pohár, do ktorého nalial zlatú tekutinu.

Nemal som chuť piť, no pohár som napriek tomu prijal. Skôr som sa však poobzeral okolo seba v snahe vyhľadať ryšavú. 

Sedela na koženej sedačke a hlavu Kari mala položenú na svojich kolenách.

,,Ránko," pozdravil som dievčatá a posadil sa do kresla vedľa nich.

Kara sa doširoka usmiala, no ryšavá svoj pohľad zamerala na miesto mimo mňa.

,,Si okej?" opýtal som sa potichu, no mal som dojem, že moju otázku prepočula. ,,Hej, si v pohode?" opýtal som sa znovu, načo tento krát pohotovo prikývla, ako by sa práve prebrala z tranzu. ,,Dáš si?" doširoka som sa usmial a zodvihol pohár s whisky jej smerom.

,,Nepi, prosím," vyslovila potichu a postavila sa na odchod, no moja ruka ju okamžite zachytila. ,,Idem len na vzduch," zavrčala a prekĺzla okolo Louisa s Jaredom.

,,Čo s ňou je?" opýtal som sa Kari, ktorá bola nútená posadiť sa. Jej chodiaci vankúš dal práve výpoveď.

,,Možno má opicu," zívla si a položila sa na miesto, kde pred chvíľou sedela ryšavá.

Pohárik som položil na malý stolík, prepojený s gaučom a vo vrecku nohavíc vyhľadal krabičku cigariet, ktoré som so sebou pre každý prípad nosil. Odkedy som poznal ryšavú, fajčil som len výnimočne. Väčšinou práve vtedy, keď nebola na blízku. No teraz som cigaretu potreboval. Mala mi slúžiť, ako výhovorka a zároveň ukľudniť nervy, ktoré som z ryšavej mal. Netuším prečo som si tak vedome klamal, no snažil som sa presvedčiť, že to skutočne pomáha.

Pomaly som sa postavil a pri vychádzaní z karavanu sa môj pohľad stretol s tým Louisovim. Prvotný hnev sa snažil zakryť za úsmev od ucha k uchu. Neprikladal som však tomu žiadnu dôležitosť. Jediné, čo ma v tom momente zaujímalo bola ryšavá a jej zvláštne správanie. 

Našiel som ju sedieť v našom stane. Nohy mala prekrížené do tureckého sedu a ruky, ktoré mala položené na kolenách zatínala v päsť. 

Zhlboka som sa nadýchol a vošiel dnu. Posadil som sa vedľa nej, no nevenovala mi jediný pohľad. Nebola prekvapená, že som za ňou prišiel. 

,,Tak?" položil som ruku na tú jej, ktorá stále spočívala na kolene. 

Nereagovala. 

,,Hovor so mnou, prosím," odvetil som jemne. 

,,Nie je nič, čo by som ti chcela povedať," zachrapčala a nahlas preglgla, akoby zadržiavala plač. 

,,Hneváš sa na mňa?" opýtal som sa váhavo. Vždy som sa pri tejto otázke bál kladnej odpovede. Ale kto nie.